Super leto??? Áno, prosím!!!

45.

Júlia

Pondelok. Smrť. Bola som v takom supertotálnom strese, až som sa takmer pozvracala. Mali sme sa stretnúť na vlakovej stanici s balíkom peňazí a s prihláškou a my s Kamilou sme boli také nervózne, že sme si takmer nevšimli veľkú skupinu mladých akozcestovnéhokatalógu vyzerajúcich ľudí s kuframi a taškami, čo stáli pred budovou stanice. Moja kamoška bola taká vykoľajená, že mala dokonca rozpustené vlasy, čo bolo u Kami naozaj neobvyklé. Našťastie naše rozpaky rozohnala Erika s modrou športovou taškou. Keď sme zbadali jej melírovaný červenočierny cop, boli sme si konečne isté, že sme tu naozaj správne. Zamávala na nás a odstúpila od skupinky ľudí s ktorou práve kecala, aby nás mohla predstaviť. Drobučká copatá Klaudia s obrovským korálikovým náhrdelníkom nás objala ešte skôr ako poznala naše meno. Braňo s béžovým klobúkom narazeným hlboko do čela sa na nás zaškeril a zamával nám, napriek tomu, že sme stáli asi len meter ďaleko. Mená ďalších dvoch, dievčaťa v žltej sukni a podľa všetkého jej dvojčaťa, nakrátko ostrihaného chlapca so šiltovkou, som si nedokázala zapamätať. „Takže!" počula som za sebou a otočila som sa na chalana, ktorému patril hlas vypovedajúci toto jednoduché slovo. „Kto ma nepozná, som Ivo. Kto ma pozná, ešte stále som Ivo!" Chalani za mnou sa zachechtali a mne myklo kútikmi úst. „Som hlavný vedúci a teraz vám prikazujem..." začal no nikto ho prerušil. „Bože tá tvoja silná autorita!" Výrok bol nasledovaný ďalším výbuchom smiechu. „Okej, ticho!" napravil si slnečné okuliare zastoknuté vo vlasoch a pokračoval „za sedem minút odchádza vlak. Máme skupinový lístok, takže o túto administratívnu časť sa nestarajte! Snažte sa chytiť vozeň číslo šesť. Kto nenastúpi má hold smolu. Na zapísaknie..." jeho prejav prerušilo Braňove vysoké hvizdnutie. Ukázal Ivanovi palec a všetci sa ako na povel rozbehli ku koľajom. „Poďte baby!" zarevala Erika s taškou prehodenou cez plece. Schytila som svoj poltonový kufor, uškrnula som sa na Kamilu a rozbehli sme sa tiež. Začalo sa to celkom dobre...

Kamila

Napriek tomu, že Erika šla do superkempu tiež po prvýkrát, nevyzeralo to tak. Bežala na nástupište 2, ku koľaji 208 a prerážala si cestu davmi ranného ošialstva, ako by to robila každý pondelok. Pribehli sme k vlaku, ktorý tam už nejaký čas čakal. Keď som prišla na radu, Braňo sa načiahol, vzal môj minimálne desaťtonový kufor do ruky a vytiahol ho hore. Slušne som mu poďakovala a on si zložil svoj béžový klobúk z hlavy, uškrnul sa a zase si ho nasadil. ,Super dva týždne plné super ľudí,' pomyslela som si a poponáhľala sa za Paulou v žltej sukni, dvojičkou krátkovlasého Denisa, ktorá práve prehovárala starí manželskí pár aby si presadli inde a uvoľnili nám kupéčko. Síce sme sa zmestili, ale boli sme tam naskladovaní ako také sardinky. Dievčatá, čiže Erika, ja, Júlia, Paula a Klaudia sme sedeli na jednej strane, chlapci, čiže Ivo, Braňo, Peťo, Denis a Martin na druhej. Delili nás len kufre, ktoré boli rozložené medzi nami a keďže tam nezostal žiadny priestor na kolená, vyložili sme si nohy na ne. „No čo? Dáme aj tento rok žltý rekord, Paula?" spýtal sa svetlovlasý Peťo s gitarou v náručí a všetci sa rozosmiali. Všetci okrem mňa, Eriky, Júlie a Martina, z čoho som usúdila, že aj on je tu prvý rok a nechápe, o čo tu ide. „Viete," otočil sa na nás Peťo, „Paula hádže rekordy v nadmernom množstve žltých sukien." „Áno," otočil sa našim smerom aj Braňo, „vlastne by ste v jej kufri nenašli nič iné." Znova výbuch smiechu, ale tentoraz sa všetci smiali skôr na tom, ako Paula čapla Braňa po hlave. Pozrela som na Julču a zaškerili sme sa na seba. Cítila som sa super a to ubehlo ešte len desať minút. Potom ma niečo napadlo a odvážila som sa to vysloviť nahlas: „Prečo ten vlak ešte stále neodišiel, ale my sme naňho bežali ako o život?" Potom som sa rýchlo pozrela von oknom. Cítila som sa trocha nervózne keď na mňa všetci pozreli. Denis, ktorý sedel oproti mne nadvihol jedno obočie a pokrčil plecami: „Adrenalín. Pocit, že to nestíhaš. Proste chceš, aby to vyzeralo ako vo filme."

Júlia

Cesta sama o sebe by sa dala opísať ako fascinujúca. Vystúpili sme na stanici veľkej asi ako naša obývačka s jedným zažltnutým plexisklovým okienkom oblepeným samolepkami a s kovovou lavičkou natretou načerveno. Okupovalo ju dievča s dlhými lesklými tmavohnedými vlasmi a ružovými adidasovými teniskami. Vedľa nej sedela ďalšia dievčina -v zelenom tričku a na prekrížených nohách mala položenú knižku v žltom obale- a keď uvidela našu skupinu vyskočila na nohy a vrhla sa Klaudii okolo krku. Obe jačali a pišťali, Klaudii nadskakovali copíky a obe začali okamžite rýchlo rozprávať, akoby im obom šlo o život -len o čosi veselšie. Trojicu zo stanice uzatváral nízky chalan s oranžovou šatkou vo vlasoch, ktorý sa tváril akoby sa stratil, no zjavne sa kempu nezúčastňoval po prvý krát. Aspoň myslím. S hukotom sa s o dve hlavy vyšším Braňom zrazili hruďami a pobúchali sa po ramenách, no jeho vyjavený výraz sa takmer nezmenil. „Takže," začal zase Ivo pozerajúc na obrazovku smartfónu a jeho hlas sa odrážal od sokla na stenách. „Vonku sú dve dodávky, do jednej naložte kufre a do druhej nastúpte, okej? Hneď som pri vás." zamračil sa s mobilom pri uchu sa oddialil od našej skupinky. Páni, bol by super manažérom. Normálne si ho viem predstaviť so sluchátkom v uchu a v parádnom obleku ako kričí do troch rôznych mobilov naraz. Vymenili sme si s Kamilou pohľad a po odovzdaní kufrov ochotnému Braňovi sme si obe prekvapene nastúpili do úložného priestoru dodávky ku klebetiacej Majke v zelenom tričku, Paule v žltej sukni a tiež k vysokému blond Martinovi. Tmavovlasá kočka Simona si sadľa vedľa mňa, oproti Erike a nakoniec nastúpili chalani. Zavreli sa za nami dvere a vyrazli sme. V dodávke bola tma, ktorú prerážalo len tlmené svetlo prenikajúce cez špinavé okienko na dverách. „Necítite sa akoby nás šli predať na orgány, alebo také niečo?" nadhodila som do ticha prerušovaného Klaudiiným chichotom a následne sa dodávkou ozval rehot.

Kamila

Naozaj to bolo zvláštne, ešte nikdy som sa neviezla v dodávke. Teda...bola už dosť opoužívaná a popravde, vŕzgala tak že som si myslela že sa rozpadne pri najbližšej zákrute, ale aj tak. V tme sme boli naskladaní všetci trinásti, neopovážila som sa teda spýtať, kto tie vozidlá vôbec šoféruje. Sedela som medzi Martinom a debničkou melónov. Nebála som sa tmy, ale pri každom zastavení alebo pribrzdení som sa preventívne nahla k Martinovi, lebo som sa bála, že z druhej strany na mňa vypadne nejaký melón. Okienko na zadných dverách bolo scela zbytočné, pretože bolo také špinavé, že vyrábalo oveľa väčší tieň akoby tam vôbec nebolo. „Okej decká," zavelil Ivo a ja som otočila hlavu smerom k jeho tmavej siluete, „nasleduje najtrápnejší zážitok." Ozvali sa súhlasné výkriky nadšenia a niekto zatlieskal. Bola som trocha zmätená, ale ostatným sa to páčilo, tak som sa rozhodla, že aj mne sa bude. „Ja chcem začať!" vykríkla Majka a začala rozprávať o trápnej situácií, keď raz s kamarátkou vtrhli do pánskej šatne na plavárni a dopĺňala to vlastným smiechom za každým druhým slovom. Potom nasledovala Klaudia, ktorá hovorila o tom, ako niekto cez školský rozhlas v Deň používania rozhlasu pre všetkých vyhlásil, že sa jej páči učiteľ angličtiny. To teda bol trapas, chuderka, úplne som s ňou súcitila, aj keď teda mne sa môj učiteľ angličtiny rozhodne nepáčil. Vzápätí dodávka zastavila o chvíľu sa otvorili zadné dvere. Myslela som si, že už vystupujeme, ale namiesto toho skočila dnu malá dievčenská postava a dvere sa zas zavreli. „Čaute miláčikovia!" pozdravila nás. „Lujzááá, ahóój," kričali ostatní a ja som sa dozvedela ako sa toto dievča volá. Bola som mierne schaosená, ľudia sa k nám pridávali na naozaj neobvyklých miestach. Uvažovala som, či sme teraz už kompletná zostava, alebo ešte nie. „Okej, Kamila, poď ty," vyzval ma manažér Ivo a ja som horlivo uvažovala, čo vytiahnuť. Nakoniec som povedala historku, keď sme s Júliou boli na hajzloch v škole a ja som omylom hodila rolku toaletného papiera do kabínky, v ktorej nebola Júlia, ale profesorka chémie.