Super leto??? Áno, prosím!!!

57.

Júlia

Kamila dokázala byť tak strašne vzťahovačná! Človek ju ani nemôže predstierane vydať bez toho, aby sa nenahnevala! Naprávala si šnúrky na svojich bodkovaných bikinách akoby od toho závisel jej život a mračila sa do zeme, namiesto toho, aby trkotala s Lujzou, Majkou a Paulou, ako som to robila ja. „Tak strašne sa teším!" ujúkala Paula a Majka horlivo prikyvovala. „Keby sme tak nemuseli byt vo svojich tímoch!" zašomrala som. „To akože dúfam nenarážaš na mňa!" Paula si dala ruky v bok a do dlhej sukne sa jej oprel jemný vetrík. „Samozrejme že narážam na teba!" pohľadom som švihla dozadu, kde sa Simona chichúňala na tom, ako ju Ondrej zdvihol do náručia a niesol lesom. Jurík nás síce volal na jazero, no ako svoje súperky, čo podľa mňa od takého zlatého a neškodne vyzerajúceho chlapca bolo ako rana pod pás. Zakiaľ sa Kamila pozerala hlboko do jeho zelených kukadiel a snažila sa neodpadnúť (hoci tento verdikt nechce priznať), Ivo rozhlásil, že si dáme súťaž na svojpomocne vyrobených plavidlách, aby sme opäť, už hádam jedenásty raz, oživili tímovú spoluprácu. Vďakabohu za chalanov, ktorí odvláčili všetky sudy, palety, dosky, fľaše, plaváky a ostatné navodesadržiace veci a nás baby nechali spraviť len dizajnérske úpravy typu „toto lano zaviaž na krajšiu mašličku". Možno práve vďaka môjmu a Paulinmu úžasnému vkusu vyzeralo naše plavidlo ako to najviac podarené. Hoci ani to Stanove nevyzeralo najhoršie. Prinajmenšom vyzeralo najfunkčnejšie. Nie ako to, do ktorého sa práve pokúšala nastúpiť moja najlepšia kamoška, vysielajúc po mne škaredé pohľady, pretože mala v tíme jediného a aj to nie ktovieakého chlapca. „No poď cica, naskoč na moju loď!" sebavedome sa uškrnul Maťo, ktorého oči boli utlmené pilotkami a podal mi ruku. Neviem, kde stratil Simonu, že sa musel uspokojiť aj so mnou, ale veľmi nerada priznávam, že aj keď je hlúpy a úchylný, šikovnosť mu rozhodne nechýba. S Braňom a s menšou pomocou nás, tu prítomných dievčat postavili vážne super loďku. Stisla som jeho dlaň a z mostíka som skočila na plavidlo, ktoré sa nebezpečne rozhojdalo. „Pripravení?" zvolala Jarka, ktorá mala tendenciu zjaviť sa vždy v pravý čas. „Nie!" zapišťala Kamila so Silviou naraz a vrhli na seba vražedné pohľady. Ani jedna z nich nedokázala naskočiť do ich sudového plaveckého povozu. „Okej, môžeme!" prikývol Ivo, keď sa uistil, že sú obe dievčatá dostatočne nalodené. „Pripraviť sa," Jarka pohladila Huntera po huňatej hlave a Braňo pevne zovrel veslo „nezabiť sa," dvihla vyrezávanú píšťalku k ústam a Lujza si bojovne prehodila vlasy dozadu „ŠTART!" zapískala Jarka a všetci sa pustili do horlivého námorného závodu.

Kamila

„..Ech....Och...Uch...ááágr!" „Mohol by si láskavo prestať fučať?" Silvia skazila Ondrejovu sériu namáhavých citosloviec. Sedela v polovici hrdzavého suda a snažila sa udržať zvyšku plavidla všetkými rukami, ktoré mala. Jej časť plavidla sa hneď po štarte totiž tak trocha rozpadla a ak sa nechcela odplaviť preč kamsi do vodníkových diaľav, musela sa silou mocou držať. Okolnosti jej pritom vôbec nepomáhali, keďže si presne každé dve sekundy musela napraviť plavky. „Ondrej, urob niečo!" kričala aj druhá jeho ženička, Andrea, pretože konečne pochopila, aká je naša situácia. Keď Jarka zakričala Štart!, naše veslá vpadli do vody a my sme veslovali a veslovali a veslovali....a potom sme zistili, že sa točíme stále dokola a pritom stojíme na tom istom mieste. „Ja to kašlem!" Ondrej rozzúrene šľahol veslom do vody a vysielal poseidónove trojzubce smerom k Peťovej "plachetnici", z ktorej zostala už len jemná čmuha v pozadí. „No nie, žiadne také," Klaudia nadvihla obočie, „pekne ich dobehneme." Všetci sme na ňu vyvalili oči. „Klaudia..." ozvala som sa nesmelo, „ ako sa chceš niekam dostať na tejto rozpadnutej, zatuchnutej a navyše aj pretekajúcej haraburde?" Na dôvažok som ukázala Ondrejovi malinkú dierku, ktorú som mala pod sebou . Prižmúril na mňa oči: „Je len nevyvážená!" odvrkol, hrdý na svoje dielo hodné Da Vinciho vynálezu. Zatiaľ čo sme sa my dvaja snažili o telepatickú hádku, Silvia sa nebezpečne zakolísala. „Tak robte niečo, vy idioti!" vykríkla a...zvláštne...Klaudia tak tuho uvažovala, že ju ani nestihla napomenúť za jej vyjadrovanie. „Kamila," ozvala sa a ukázala na mňa, „musíš si presadnúť tamto." Ruku posunula na samý predok plavidla. Vzdala som to a poslúchla ju, však aj tak sú už všetci ostatní dávno kdesi vpredu. Silvia sa presunula na moje miesto a Klaudia viac na ľavú stranu zadnej časti. Nechápala som, čo tým chcela docieliť, ale keď sme znova začali veslovať, fungovalo to. Nešli sme síce celkom rovno, ale tá malá odchýlka smerom k pravému brehu nás nemienila teraz zastaviť. „Poďméé," smial sa Ondrej a veselo si hvizdol. „Poďme žený, zaberte!" Nezabudol nám pripomenúť, kto je tu pán lode. Pomaly sme sa dostávali bližšie a bližšie. „Óóó nie," zaplakala som, keď som pod nami zočila riasy. Dlhé, hnusné, zelené chaluhy, ktoré sa od hladiny ťahali kdesi až po samé dno jazera. „Sme moc pri kraji," skonštatovala som našu polohu, „musíme sa dostať viac naspäť. Doľava!" Striaslo ma pri pomyslení, že sa tu niekde vykýblime, priamo do tých zelených ozrút. „Viac doľava!" napodobnila ma Silvia a spolu s Andreou a Ondrejom vybuchli do rehotu. Aký problém zas majú?! Chápem že Andreu túto aktivita fakt štve, ale musí si to odškodňovať akože na mne? Potom mnou niečo trhlo. Veslo, ktoré som mala zaborené vo vode sa nechcelo vytiahnuť, zrejme uviazlo niekde medzi riasami. Silno som ním trhla...a to som teda nemala. Vytrhla som ho aj s tou vecou, ktorá následne vyletela do vzduchu a pristála priamo na Andreinej hlave. Možno by mi to aj bolo vtipné, ale len keby som to sledovala odniekiaľ z diaľky a nemusela byť s ňou na tom istom plavidle. Andrea začala vrešťať a vyskočila na nohy. „Stoj, sadni si!" kričali na ňu ostatní, no už bolo neskoro. Plech a drevo nevydržali ten nápor a jednoducho sa rozpadli a pred nami sa otvorila hlbina ľadového jazera a nenásytné chaluhy načahujúce sa po koristi... To už sme vrešťali všetci...

Júlia

„To bola taká psina!" nevedela som zabrániť chichotu, čo sa onedlho zmenil na hlasný smiech. „Ha ha ha, vylez na strom!" zamrmlala Kamila nahnevane a vybrala si z mokrých vlnitých vlasov ďalší zelení palístok. Po tom, čo sa ich loď -a to používam veľmi honosné oslovenie- rozpadla, všetci členovia tímu sa zrútili do vody, metali sa ako kapre v predsmrtných kŕčoch a odušu kričali. Nakoniec z vody vyšli štyri sestry Vodněny a veselý Ondrej, ktorý si celkom bez hanby z plaviek vyberal jednu dlhú slizkú riasu za druhou a dookola opakoval, že to bolo naozaj ale fakt brutálne super. „Si v pohode zlato?" Ivo sa opatrne nahol ku Klaudii, akoby bola krvilačný tiger. Jeho zlato sa mu začalo ponosovať s takou intenzitou, že milý Ivko oľutoval svoju otázku v rekordnom čase dlhom približne tri nahnevané vety. „Ále!" mávla som rukou a prehrabla som si vlasy. „Aspoň si to tým ťavám blbým poriadne osladila, Ká!" Priplietla sa medzi nás Vanessa, ktorá bola v tíme, ktorý vyhral. A ak vynecháme Stana a Tomáša Jedna, tak to bola samozrejme iba jej zásluha.

Keď sme sa neskôr stretli na vyhodnotení, Jarka nás šokovala celkom novým oznamom. „Za päť dní končíme mládež!" oznámila smutne. „Mám dvadsaťdva! Už by s tým mohla prestať!" zamrmlala Barbora sediaca za mnou a Majka, ktorá jej zapletala vlasy ju utíšila hlasným pssst. Neviem v akom detskom tábore robieva animátorku, ale som si celkom istá, že by som ju za vedúcu nechcela. „A viete čo to znamená?" vrhla na nás šibalský pohľad spod striešky tmavozeleného širáku so sieťkou. „Stankovačkáááá!" zareval Braňo, Timo a Tomáš Jedna naraz a Stano si chytil tvár do dlaní. „Už by s tým mohli prestať!" zašomral sám pre seba a Janka ho s úškrnom pohladkala po kolene. Jarka diplomaticky prikývla. „Takže na zajtrajšok máte ešte zoznam výz...iev? Výzví?" zamyslela sa nad skloňovaním, ale keďže spisovná slovenčina nepatrí do prioritných zameraní lesníčok, tak pokračovala „A zajtra večer vyrážame, áno?" pozrela na Iva, Tima, Lujzu a Klaudiu, či to súhlasí s ich pozíciami vedúcich a keď potvrdili, že má pravdu, tak zapískala cez prsty na Huntera a stratila sa medzi stromami. Chvíľku bolo všade ticho, ktoré nakoniec prerušil najtupší článok spoločnosti. „Stankovačka? A to je akože čo?" pokrčila nosom Simona.

Kamila

„...ešte keď bol Stano malilinkatý chlapec a vyhadzoval nám na oči každé slovíčko," vysvetľovala Lujza oduševnene a šermovala pritom igelitovou rolkou v ruke. Smiala sa a druhou rukou strapatila Stana po vlasoch: „Ty zlatko naše malinké!" Stano sa mračil a namiesto balenia večere do tenučkého igelitu venoval všetku svoju pozornosť uhýbaniu sa pred Lujzinou rukou. Spolu s Júliou a Martinom sme im pomáhali baliť zásoby na onú stankovačku a uchechtávali sme sa nad Lujzikinou oduševnenou priateľskou láskou a Stanovou roztomilou priečivosťou. „Ja za to nemôžem, robili ste to naschvál!" vyčítal jej práve dosť zúfalo a sklesnuto, „samé stanko sem, stanko tam, stan, stanovať, stanoviť, ustanovenie, a blá, blá..." Zrejme bol dosť naštvaný, že sa jeho priatelia vrátili k starým zvykom a aj keď sme nechápali podstatu humoru týchto slov, slovo stankovačka sme si hneď vďaka Stanovi zamilovali aj my. „Ale čo nechápem..." ozval sa zamyslene Martin a počkal si, kým sa k nemu všetci otočia... „Ako je vôbec možné, že si niekto dovolil robiť srandu z teba?" zdôraznil pritom Stanove významne vysoké spoločenské postavenie a zatváril sa veľmi nechápavo. „Presne, ty si predsa pán dokonalý humorista," prikývla som a podala Julči ďalšie jablká pričom som na ňu žmurkla a nezabudla jej tým oznámiť, že pozor! Stano je pre nás ešte stále priveľmi dokonalý! Lujza nadvihla obočie a my sme sa zhlboka nadýchli aby sme sa pripravili na príliv jej infantilných viet, no niekto ju prerušil. „Stanóóó, tá dvojplatnička tu nebude na teba čakať večnosť!" ozval sa zvonku Ivov krik. Volaný sa len potmehúdsky uškrnul a hrdo sa nesúc, s bradou takmer až na strope odišiel za svojou dvojplatničkou. Vrátili sme sa ku svojej práci, no neprešlo ešte ani dvadsať sekúnd, keď sme pre zmenu zhora začuli strašný rachot čohosi hrdzavého a rozpadávajúceho sa. Následne sa chatou rozľahol nezameniteľný rehot dvoch najlepších (no dobre, a možno trošku aj našich) kamošov Tomáša Druhého a Juríka ZatiaľBezPoradia. „...Timóó, tvoja skriňa," kričali a zamávali nám keď išli okolo kuchyne naložený spacákmi a stanmi, „poď sa rozlúčiť!" Rehotali sa ako takí divosi z pralesa. „Dievčatá, dievčatá," otočila sa na nás Lujza a bezradne krútila hlavou, „čo s hentými dvoma vy len budete robiť?!" S vyleteným obočím som pozrela na svoju najlepšiu kamošku. To čo sme my akože ich ženy? Alebo je to až tak badateľné? ...Obe sme sa červenali ako také kápie, zatiaľ čo Martin sa išiel popukať pri pohľade na nás.