Super leto??? Áno, prosím!!!

32.

Júlia

Pondelok sa začal rovnako zle ako ten predošlý. Schaosení rodičia, obrovské kufre a umrnčané rozmaznané decká, ktoré mi žrali nervy už len keď som zbadala, ako civejú do drahých telefónov a robia si selfíčka. Mala som chuť ich všetkých hneď postaviť do jednej vykúrenej miestnosti a pustiť im aspoň osemhodinový film plný mňa ako na nich kričím, že sú sakra na tábore a majú si užívať prázdniny a že obrazovka telefónu ich môže ožarovať v inom ročnom období, pretože v lete je tu na to slnko. Namiesto toho som sa usmiala, odhrnula som si jeden pramienok za ucho a s nadšením som ich všetkých hnala na svieži zelený trávnik za hlavnou chatou, kde sme mali informačné stretko. „Mamííííí, veď tu nikde nie je wifi!" mrnčalo jedno asi dvanásťročné dievča v krátkom bielom tielku a fialovou teniskou koplo do suchej zeme až sa prach rozletel do všetkých strán a zašpinil jej veľký purpurový kufor. „Ale Steluška," prevrátila jej mama oči v zúfalstve a nasadila si slnečné okuliare. Tohto týždenní chlapci animátori (ešte sme si ich nestihli poriadne poobzerať) už začali znášať kufre do jedálne, kde si ich neskôr deti rozdelia. „Mamííí, vezmi ma domov!" jačala Steluška ďalej. Tvárila sa akoby mala prežiť týždeň v utečeneckom centre v Kyrgyzstane, nie akoby mala prežiť najlepší týždeň tohto leta. Dúfam, že ju nedostanem do skupiny! „Baby, poďte!" zvesela som mávla rukou na už spomínanú tragédku a na dve ďalšie dievčatá, ktoré sa tvárili podobne. Poriadne nahnevane sa pozreli na svoje mamy, ktoré ich srdcervúco objali a potom šli neochotne za mnou. „No čo, tešíte sa?" vyzvedala som cúvajúc aby som na ne mala výhľad. Rýchlo za nimi pribehli ešte zo dvaja meškajúci chlapci. Ani jedna mi neodpovedala, zjavne už boli dosť staré na to, aby vedeli, že som sa pýtala len zo slušnosti. Zrazu som pod svojou nohou zacítila vzduch, stupila som do prázdna a s jačaním som spadla na zadok do jarku vykopaného na odtok dažďovej vody. Pekný prvý dojem Julča...

Kamila

„Mám doma poníka," rozprával mi uveličene malý Šimonko. „Má asi dva roky. Dostal som ho keď som mal štyri roky. Ocko mi ho dal k narodeninám, však je to super?" „Áno, to je skvelé," odvetila som a obzerala sa dookola po ostatných deťoch s ktorými sme teraz mierili do spoločenskej. Presne ako v to ráno minulého pondelka. „Keď som bol raz v aquaparku..." pokračoval malý Šimonko v rozprávaní svojich zážitkov a usilovne sa predieral vysokou trávou. Keď si chlapci animátori dokončili svoju prácu s kuframi, vzali sme všetky deti a namierili si to k oranžovej budove v diaľke za lúkou. Júlia si vzala na starosť malé jedenásťročné trapky s trblietavými kabelkami a žabkami na nohách, nový animátor Lukáš sa zas snažil krotiť neposedných starších chlapcov. Cítili som sa divne a tak trocha neužitočne a tak som podišla k malému tmavovlasému chlapčekovi, ktorý kráčal sám. Predstavil sa mi ako už spomínaný Šimon, potom ma chytil za ruku a za krátku chvíľu som už vedela všetko od cesty autom až po farbu zubnej kefky jeho babky. Chudáčik malý syn bohatých a veľmi zaneprázdnených rodičov konečne našiel niekoho, kto bol aspoň trocha ochotný ho vypočuť. „ ...sadne na stoličku, aby tu nevznikol chaos a potom sa pekne spočítame, áno?" začuli sme hlas hlavných vedúcich, keď sme sa predierali dnu úzkymi dverami. „Poďme! Sadnime si tam!" ukázala som na posledné dve voľné stoličky vedľa seba a potiahla Šimonka smerom k nim. Vedúca Kika stála uprostred tohto obrovského kruhu zo stoličiek a keď si konečne sadlo posledné dieťa, vyzvala nás, aby sme sa spočítali my sami. Bolo to jednoduché, šli sme za radom a každý z nás zakričal číslo, ktoré práve nasledovalo.Skončili sme pri čísle 58! Moje nervy! Ako mám prežiť ešte ďalší týždeň s 58 deťmi?!