Super leto??? Áno, prosím!!!

59.

Júlia

Braňo si zospodu zasvietil baterkou do tváre a zaškúlil na nás ostatných. Vanessa sa šialene rozosmiala a vyslúžila si od Simony pohŕdavý pohľad. „Je čas..." zašepkal hlasom starého pirátskeho kapitána. „Vystriedať ťa, Božemôj!" Tomáš Jedna mu vyšklbol baterku s ruky a za zvuku Braňových protestov ju podal Stankovi, ktorý sa chúlil vedľa Janky v obrovskom rodinnom spacáku. Klaudia, ako vedúca, im dovolila zdielať jedno lôžko len za podmienok, že nebude musieť ísť na žiadne krstiny a Janka jej to silným capnutím po hlave pravdepodobne potvrdila. „No už rozprávaj, zlatenko!" povedala Lujza a štuchla do Pauly, aby sa prestala chichotať. „Bola temná noc," začal Stano priduseným hlasom, ožarujúc si tvár modrým svetlom baterky. „Presne taká ako je táto!" veľavýznamne pozrel na oblohu ožiarenú aspoň miliónom hviezd. Bol to nádherný pohľad. „A uprostred lesa sa na spánok ukladali štyria ľudia..." pokračoval Stano tým tichým prefajčeným tónom. „To však netušili, že..." započúvala som sa do jeho slov. Bol to príbeh o dvoch zaľúbených pároch, o Miši a Janovi a o Hane a Kristiánovi, ktorý sa vydali na niekoľkodňovú turistiku. Zablúdili v hlbokom lese jedného z národných parkov východného Slovenska a tak sa na rozhodli prečkať noc na čistinke pod holým nebom. „A vtom Miša začula hlasný krik!" vyhŕkol nahlas a Barbora sa v spacáku schúlila do malinkatého klbka. Kučery jej odstávali od hlavy a veľkými očami sa pozerala okolo seba. „Znelo to ako jej Janko!" povedal vystrašene a v pozadí sa ozvalo zvláštne vrčanie. „Nasledovalo praskanie vetvičiek a šuchot ihličia, pod ťažkými topánkami!" povedal potichu a všetci sme sa otočili za pukotaným zvukom, ktorý sa ozýval spoza jeho chrbta. Na moment sa nám zastavil dych a načúvali sme tichu lesa až dokým sme nezačuli ťažkopádne kroky tlmené opadaným ihličím. S Kamilou sme sa tisli k sebe k sebe a Erika na druhej strane spacákového kruhu sa vydesene poobzerala. „Miša sa rozbehla k miestu, kde naposledy videla Hanu. No nič tam nebolo. Nikde žiadna vyhasnutá pahreba. Žiadne spacáky. Žiadna Hana!" Stano hovoril čoraz rýchlejšie a naliehavejšie a ja som si predstavila ako stojím sama v lese a hľadám Kamilu. Cítila som Mišine zúfalstvo a to, že moja priateľka je v poriadku mi naznačovali len jej prsty zvierajúce moje rameno. „Jej žlté plátenky sa zaborili do mäkkej hliny. Zvláštne! Celé dni predsa nepršalo!" jeho tvár ožiarená modrým svetlom vyzerala strašidelne. „Miša sa zohla a dlaňou sa dotkla mokrej zeminy. Pozrela na svoje špinavé prsty a potlačila výkrik. Bola to krv!" vyhŕkol tak vystrašene, akoby tomu sám veril. „Zastavil sa jej dych a načúvala zvukom. Počula kroky! Otočila sa za seba..." za Stanom sa vynorila vysoká tmavá postava, ktorá v rukách zvierala čosi dlhé a nebezpečné. Všetci sme potlačili výkrik tak ako Miša. „Stačil jej jediný pohľad aby vedela, že zomrie!" zakričal a zasvietil baterkou za seba na človeka v bielej maske, ktorý v rukách zvieral dosku obtlčenú klincami. Vyskočili sme na nohy a s neutíchajúcim jačaním sme sa rozbehli do lesa. Snažila som sa prestať kričať no nešlo to. Bola som bosá, no vôbec som si neuvedomovala bolesť, ktorá mi do tela vystrelovala s každou ihličkou. Cítila som, ako sa za mnou načahujú pazúre toho vraha a tak som bežala ešte rýchlejšie. Už som cítila ako sa ma dotýka na ramene, zakopla som a padala som na zem.

Kamila

„Dýchaj potichšie, prosím ťa!" potichu, ale celkom ostro ma napomenula Barbora. Pozrela som na ňu pohľadom plným kajúcnosti, no nezdalo sa, že by to v tej tme postrehla. Opatrne a hlavne čo najtichšie som sa posunula na konári stromu bližšie k Paule. ,Už to dlhšie nevydržím,' pomyslela som si, keď som sa znova zošuchla o pár centimetrov nadol. Potom, čo Stano dorozprával svoj Príbeh Hrôzy a spoza neho sa vynorila tmavá vreštiaca beštia s ďalšími vražednými poskokmi, s krikom sme sa všetky rozbehli preč. Blížili sa tak strašne rýchlo...Vôbec neviem, čo sa stalo s Júliou...Tá zrúda bola taká rýchla, za chvíľu sa nám ruky rozdelili a každá sme bežali iným smerom. Ani neviem, ako som sa ocitla na strome spolu s Paulou a Barborou! „Asi spadnem," oznámila som im pokojným šeptom, no zato s divoko búšiacim srdcom. „Buď ticho a nepadaj!" Barbora ma znovu napomenula, ale brala som to ako láskavosť od nej, že v skutočnosti si nepriala podhodiť ma rovno pred tie krvilačné stvory. Paula sa zachichotala a zjavne sa na nás úžasne zabávala, čo som JA nedokázala pochopiť. Potichu sme tam viseli a čakali, čo s nami len bude. Všade okolo bola tma a neznesiteľné ticho. Tak ticho, až som sa bála, že začujú moje tlčúce srdce a nechtiac nás prezradím. Vedela som, že sa správam ako malá dievčinka, no ani to, že Barbora mala vyše dvadsať a triasla sa ako osika mi na zachovaní pokoja rozhodne nepridávalo. „Kto to mohol byť?" nakoniec to ani Barbora nevydržala... „Určite Denis," povedala Paula ležérne a aj keď som ju nevidela, vedela som si predstaviť, ako pritom flegmaticky pohodila rukou. To ticho bolo príliš mučivé na to, aby sme vydržali nerozprávať. „Veď sedel vedľa Stana," oznámila som trocha nedôverčivo. „Tak to bol Tomáš, alebo Ondrej, alebo Maťo!" Paula ďalej diktovala zástupcov mužského pohlavia. No ja som vedela, že to nikto z nich nebol, pretože som sa na všetkých pozorne pozerala, aby som zistila, kto je tiež taký vystrašený ako ja. So svojimi obavami som oboznámila aj baby. „Tak to bol Peťo, určite to bol Peťo!" Barbora to všetko zhodila na Peťa, no nezdalo sa, žeby tomu verila...len sa asi snažila nasilu upokojiť. „Tak prečo sa potom Stano tváril tak prekvapene a tiež zdrhol, keď sa za ním objavila tá..." Paula nevedela nájsť to správne slovo.. „Vec?" povedala napokon. Zahryzla som si do pery.

Zhlboka som sa nadýchla a prikázala som si nesprávať sa detinsky. „Musíme sa tam ísť pozrieť"! vyhlásila som a Paula už zoskakovala zo stromu. „To nemyslíš vážne!" Barbora ma už po asi stý raz v tú noc okríkla, no keď videla, že to myslíme vážne, šla predsa len radšej s nami. Pomalými krokmi sme sa približovali k tenkej žiare oranžového ohňa. Cítila som sa ako na dne zúfalstva, keď sme prišli bližšie a spozorovala som postavy pri lavičkách. Majka, Júlia a Silvia boli zviazané lanom a cez ústa mali previazané šatky, aby nemohli hovoriť. Dve temné postavy zobrali Julču, podstrčili ju k ohňu a v tej chvíli som pocítila na pleci dotyk a tiché „Hej!" No skríkla som skôr ako som stihla zaregistrovať, že ten hlas patrí Vanesse. Civeli sme na seba ako dva zajačiky pri zvuku orla letiaceho po oblohe, keď sa zrazu niekto začal strašne smiať. Krvilačný zabijak, ktorý držal Júliu si zložil masku a objavil sa pod ním...Timo!!! Čože?! Ako som mohla zabudnúť na Tima?! „Jaj, vy ženy!" znova sa zasmial a tľapol si so Stanom a...čože? S ďalšou beštiou, ktorá nebola nik iný ako Lujza!

Júlia

„Bože, lásenky moje zlaté milované!" smiala sa Lujza svojim vysokým dievčenským hláskom. Mala na sebe obrovské sivé tepláky, čiernu mikinu a v ruke zvierala vrtačku na baterky. Zrejme si myslela, že je ktovieako vtipná. V tom momente som ju takmer znenávidela, no trochu ma upokojoval pohľad na Maťa, ktorý sa taktiež ešte stále triasol od hrôzy. Jeho veľké modré oči plné strachu nedôverčivo zazerali na Tima, ktorý lámal palicu plnú klincov napol a hádzal ju na kopu dreva na spálenie. Zrazu vyzeral oveľa menej debilne a oveľa viac ako milý chalan. Vedľa neho sa krčila Andrea a Silvia s dekou prehodenou cez plecia, obzerajúc sa dookola, akoby sa neexistujúca príšera mohla vrátiť. Keď som spadla a Stano ma nenásilne odviedol nazad k táborisku a pomaly mi vysvetlil, že sa mám prestať klepať (a prečo som pánabeka bosá?!), že to bol len žart, môj tep sa vrátil do normálu a vychýlil sa len na sekundu, keď som si uvedomila, že ma ešte stále objíma okolo pliec. Odvtedy som sa však ako tak pozbierala a vychutnávala som si pohororovú náladu. „Si okej?" zaškeril sa Tomáš Dva a prisadol si ku mne na rozzipsovaný spacák. „Už hej, ale asi nezaspím!" posťažovala som sa a obliekla som si tmavú mikinu. Zvalila som sa na veľký zelený spacák a s rukou podloženou pod hlavou som pozerala na tých tisíc hviezd nado mnou. V pozadí sa Kamila hádala s Denisom a Barbora ešte stále nadávala úbohému Timovi. Tomáš Dva si ľahol vedľa a tváril sa, že ho obloha zaujala rovnako ako mňa. Pomrvila som sa a venovala som mu úsmev a keď sme sa dotkli hánkami prstov v hlave som začula Kamine svadobné pochody. Tomáš otvoril ústa, že čosi povie, no to už si vedľa na trávu priľahol Jurík a s úsmevom hodným filmovej hviezdy povedal „Čaute romantici, čo je na tom nebi také zaujímavé?" Podvihla som sa na lakťoch a moje obočie vyletelo do výšin. „Vidím, že je čas odísť a nechať vám trochu súkromia!" vyhŕkla som, možno až príliš nonšalantne a odskackala som k Peťovi, ktorý si spokojne, akoby neboli dve hodiny ráno, brnkal na gitaru vo svojom slamenom klobúčiku. Vzala som do rúk vražedné ukulele a poprosila som ho, aby ma zase niečo naučil, ignorujúc Kamiline nadiaľkuposielané úškrny.