Super leto??? Áno, prosím!!!

62.

Kamila

„Tak my teda ideme!" zakričala som smerom do záhrady cez otvorené okno kuchyne, ale zdalo sa, že ma nikto nepočul. „Halóóó?!" mávala som a nahla som sa cez muškáty, ktoré ma pošteklili na nose. Kýchla som si a moja najlepšia priateľka stojaca vo dverách kuchyne prevrátila očami: „Na zdravie! A už na nich kašli, veď čo nevidíš, že im kazíš zábavu?" Posledný krát som sa pozrela von a uškrnula som sa. „Máš pravdu," zavrela som okno, „vymysleli sme to naozaj dobre." Keďže opäť pre nás nastali opatrovateľské dni mladších bratov a sestry, potrebovali sme niečo vymyslieť aby sme mohli vypadnúť ešte ráno do mesta. Zlanárčili sme Paťu a Dana a rozprestreli sme im v našej záhrade pod stromom deku. Potom sme im priniesli Lauru, ktorej teraz Paťa česala vlasy a Dano predvádzal zaujatému Radkovi a Peťkovi nejaké kartové triky. Julčini bratia síce majú jedenásť a dvanásť a dokázali by sa postarať o seba aj sami, ale potrebovali sme mať istotu, že po návrate nenájdeme ich dom vytopený/vyhoretý/postihnutý inou katastrofou. „Vyzerajú ako šťastná rodinka," tešila som sa infantilne keď som si nazula tenisky a obe sme vybehli vchodom. Už bol začiatok augusta, no na počasí to vôbec nič nezmenilo. Napriek tomu že bolo ešte len skoršie ráno, teplota sa statočne šplhala vyššie a vyššie a my sme dúfali, že nám voda v batohu bude stačiť. „Viem že to možno neprežijeme," ozvala sa po chvíli Júlia, „ale poďme radšej busom." Bez akýchkoľvek mojich protestov sme zamierili ku zastávke. Všetko bolo lepšie, ako nechať sa uvariť pri chôdzi. „Strašne sa teším na Eriku," zaškerila som sa, keď sme naskočili do pomerne prázdneho vozidla. „Áno," prikývla moja kamoška, „normálne vidím ako sa na nás vrhne hneď, ako nás uvidí." Obe sme sa rozosmiali. Eriku sme síce nevideli len týždeň a pol, a vzhľadom k tomu, že sme sa poznali len niečo vyše mesiaca, to nebola zas až taká doba, no túžili sme stretnúť hocikoho. Viezli sme sa len chvíľu, cez letné prázdniny autobus vynechával trasu popri dvoch stredných školách na okraji mesta. Vystúpili sme a pomalými krokmi sme sa ťahali k námestiu. „Myslíš, že si tvoja sestra vezme Dana?" spýtala sa zvedavo Julča, no ja som vedela, že to myslí len ako vtip. Zamračila som sa a práve som otvorila ústa, no potom som zbadala dievča s takmer čiernymi vlasmi s červeným melírom sediacu na lavičke. „Erika!" skríkla som, ona vyskočila a všetky tri sme sa vrhli do spoločného objatia. „Babýýý," jačala nadšene a odtiahla sa. Vtedy som ho zbadala. Vstal z lavičky kde ona pred chvíľkou sedela a prehrabol si blonďavú šticu. Ruky si zastrčil do vreciek a zjavne sa nevedel rozhodnúť, čo má spraviť. „Lukáš," hlesla som neveriacky a on sa zaškeril.

Júlia

Môj vnútrajšok sa roztrhol napoli, no pokúšala som sa to nedať najavo. „Lukáááš!" zvolala som nadšene a silno som ho objala, hádzajúc poza jeho chrbát popomocivolajúce pohľady na moje kamošky. Na jednej strane som sa veľmi tešila, že ho vidím. Ešte stále sa mi pri pohľade naňho v tele rozlialo hrajivé teplo, no už to nebolo také príjemné a to kvôli tomu, že som musela myslieť na Tomáša. Lukáš a Tomáš! Sakra,veď sa ešte aj podobne volajú! „A ja si nezaslúžim objatie?!" vyhŕkla Kamila rýchlo a ja som bola veľmi hrdá na jej racionálne uvažovanie. Všetci štyria sme si sadli na betónovú kocku pod vysokým rozkonáreným javorom a Lukáš s úsmevom spustil o posledných dvoch týždňoch, ktoré strávil lozením po skalách. Pochválil sa aj vykĺbeným ramenom a rozrezaným lýtkom. Bola som tak sebecky zažraná do seba, že som si ani nevšimla zasivnutý obväz na jeho ľavej nohe. „Och, chudááák!" povedala súcitne Kamila a jej oči zmäkli. „A čo vy? Stavím sa, že vám na kempe bolo svetovo!" pozrel na mňa, potom na moju najlepšiu priateľku a potom na Eriku, ktorá našťastie spustila ako prvá. „Škoda, že si tam nebol!" zasmiala sa „keby si to len videl. Tých ľudí! Napríklad Peťo, s tým by si si totálne rozumel!" naznačila mám, že sa pokojne môžeme pridať. „Hej Peťo bol úplne super! Stále si myslel, že ma dokáže naučiť hrať na gitaru!" uškrnula som sa pri spomienke na svojho blonďavého skorobrata. „Alebo Braňo! Neexistovalo nič, pre čo by sa Braňo nenadchol!" Kamile sa rozžiarili oči. Nasledujúcu pol hodinu sa chudáčik Lukáš snažil pochopiť, čo to tak splašene a prehnane nadšene splietame, no zjavne neúspešne. Prekrikovali sme sa v tom, ktorá vyhŕkne lepší moment dvoch božských týždňov. Keby som bola na jeho mieste, jednoducho by som sa postavila a odišla by som, no on to vydržal a dokonca sa aj niekoľkokrát uškrnul. „Sima, tak tá bola úplne mimo!" zakončila to Kami a všetky tri sme sa rozrehotali. „A to nehovorím o Tomášovi a Jurim!" povedala Erika, keď sa znova nadýchla a odhrnula si vlasy z tváre. Mala som chuť jej jednu tresnúť, aká je nechápavá. Lukáš na nás zvedavo pozrel. Netušil kto sú Tomáš a Juri. „Hej, tí boli podarení!" Kamila sa šťastne zazubila. Bavilo ju hovoriť o jej Smrekovi a slovo podarení bolo len slabučkým odvarom toho, čím oni v skutočnosti boli. „Predstav si tieto dve, ako chalanov a budeš mať jasno!" uhla som sa Erikinej ruke, ktorou veľavýznamne hodila našim smerom. „Zase až tak sme sa nepodobali!" povedala Kamila jemne naznačiac Erike, že má sklapnúť. „Keď už sme pri tom," Erika sa na nás so záujmom obrátila a nepochopiac Kaminu narážku pokračovala „už sa vám vaši zlatí ozvali?" Mrkla som na Lukáša, ktorí podvihol obočie a trochu nechápavo sa zazubil. „Vaši zlatí?" opýtal sa zvedavo. S Kami sme sa na seba zmorene zamračili a obe sme pokrútili hlavou.