Super leto??? Áno, prosím!!!

40.

Júlia

Prisahám, že to nie je moja vina! S Lukášom sme stužkou označili hádam každú jednu vec v lese. Zelenou stuhou boli poobvešiavané stromy, kríčky, vysoké kopy šutrov...skrátka každá vec na ktorú sa dal zelený papierik prichytiť, takže absolútne vôbec nechápem, ako sa nejaké dieťa mohlo stratiť! Ale od začiatku....

Keď sme s Lukášom prišli na kopec, prezvonila som Kiku, aby po každej trase pustila jedno dieťa. Medzi odštartovaniami boli päť, či desať minútové pauzy, tým pádom šli niektoré deti už takmer za tmy. Samozrejme sme predpokladali, že decká čo sa budú v lese báť sa navzájom podobiehajú, čo sa aj stalo a preto sa z lesa vynárali celé húfy detí, čím nasledujúca hádanka, kde museli podľa určitého osobného predmetu animátora uhádnuť jeho totožnosť, celkom stratila zmysel. No čo už. Po skončení hry Rasťo s Robom pozapisovali všetky získané body (ako to, že nikto neuhádol Tima? Veď on s tou vyprašivenou modrou šatkou hádam aj spí!) a Kika podelila decká medzi animátorov, aby sa všetci bezpečne vrátili do tábora. S Kamilou sme vyfasovali celkom super partiu, ktorá zahŕňala pravdepodobne sa črtajúci pár Lenku a Maroša, ukecanú Veroniku v okuliaroch, malého Šimona, samozrejme a niekoľko ďalších detí. Vďakabohu za Šimona, inak by si nikto nevšimol, že nejaké dieťa zmizlo. „Kamilka?" malý chlapec otočil veľké hnedé oči na svoju polobohyňu. „Áno?" vyzvedala moja priateľka s citlivým úsmevom. „Mohol by byť Jakub v našej skupine? Mám Jakuba rád, je s ním sranda." povedal oduševnene a ja som potlačila úškrn. „Jasné že hej," prikývla a zamávala na Kiku, nech nám sem pošle toho srandovného obľúbeného Jakuba. „Jakub," zakričala len tak do plena „pridaj sa k Julči a Kami." Nič, žiadne dieťa sa k nám nedostavilo. „Jakub!" zakričala znova a všetky skupinky zabrzdili. Vymenila som si pohľad s Erikou a s Lukášom a potom aj s Mišom a Gabikou, všetci iba pokrčili plecami. „Jakub?" skúsila to Kika ešte raz a potom spravila to čo robí takmer stále. Začala panikárčiť.

Kamila

„Jakúúúúúúúúúb," kričala som spolu s Mišom, Júliou a desiatimi ďalšími deťmi, keď sme sa hnali cez západnú stranu lesa smerom do tábora. Snažila som sa pôsobiť vyrovnane a veriť, že je Jakub vpohode, ale nebolo to tak. Kika ma dostatočne nakazila svojim panickým strachom a pochmúrnymi myšlienkami. Potom, čo s tým začala, celý tábor ktorý sa rinul z kopca už vedel o čo ide. Každý sa obzeral okolo seba, akoby čakal, že nájde Jakuba postávať niekde pri najbližšom strome. Potom si Kika div nezačala trhať vlasy a začala plakať nad tým, aká je hrozná a nezodpovedná. Jasné, všetci sme si uvedomovali riziko tejto podvečernej aktivity, ale pri rozdávaní stužiek sme na to fakt dbali a vešali sme ich na vzdialenosť dvoch nosov. Práve preto nebolo nikomu jasné, ako mohol vybočiť z cesty. A napriek tomu, že sme sa snažili aj spolu s deckami prísť tomu na korienok, odrazu nikoho nemohlo napadnúť ktorým smerom vlastne Jakub išiel. Realista Timo to teda vzal do svojich rúk. Rýchlo nás rozdelil do štyroch skupín a poslal nás po stopách stužiek naspäť. Rútili sme sa ako takí tí rýchlochôdzari a vykrikovali Jakubovo meno, až nás z toho hrdlá boleli. Vetvičky stromov nás nepríjemne škriabali po tvári, ale naše uši boli stále napnuté a pripravené zachytiť akýkoľvek zvuk. Zamrnčala som a od strachu si rozcuchala vlasy. Ani Mišo a Júlia už hodnú dobu nič nepovedali, zrejme sa cítili rovnako hrozne. Prišlo mi to ako malá chvíľa, keď sme zrazu vyšli na lúku s chatkami a zbadali ďalšie dve nešťastné skupiny. Potichu sme sa k nim pridali. Dokonca ani Jazmína a jej kumpánky nemali žiadne komentáre. Skormútene a ticho sme všetci čakali na najhoršie, keď tu zrazu z lesa vybehla Paja alebo Kaja a vykríkla: „Našli sme ho! Bol v chatke u tej pani, kde sme boli." Najskôr som si zhlboka vydýchla a až potom mi svitlo, že hovorí o DSB, ako sme to s Julčou nazvali. O domčeku Stanovej babky.

Júlia

Po dnešnej nočnej dráme som netúžila po ničom inom, ako sa konečne poriadne vyspinkať. No mojim sladkým sníčkom bránili dve veci a to po 1/ fakt že sme bývali v miestnosti veľkej asi ako záchod u nás doma a spali sme na niečom, čo by dokaličilo aj skúseného fakíra a po 2/ niečo čo mi nahováralo, že sa budem musieť úžasnému Stanovi postaviť zoči voči a poďakovať mu za nočnú záchranu nášho decka bez toho aby som sa zosypala/ zbláznila/ omdlela/ udusila sa vlastnými slinami. Nečudo, že sme s Kamilou zostali sedieť na vlhkej tráve pred chatou a vzývali sme vyššiu moc, ktorá by nám rovno do lesa priniesla prezidentský apartmán s dvomi páperovo mäkučkými posteľami. Po chvíľke sa k nám pridala aj Erika a ležiac na tráve sme civeli na nebo obsypané hviezdami. Bol by to jeden z nezabudnuteľných okamihov tohto leta, keby som pod lopatkami nemala štrk a keby sa mi nechcelo cikať, čo sa však nedalo nijak vyriešiť, pretože liezť o polnoci do chaty k chlapcom bolo síce lákavé, ale vôbec nie uskutočniteľné. „Poďme domov," zamrnčala Kamila. „No, keby sme tak mohli..." vzdychla si Erika a z melírovaných vlasov si vytiahla suchú vetvičku. Posadila som sa vyvalila som na obe oči. „A prečo by sme akože nemohli?" vyskočila som na nohy a zbehla som si do skladu po mobil. „Julča, čo zas vyvádzaš?" spýtala sa moja najlepšia priateľka a pootvorila jedno oko. „Nejaké číslo na taxík?" vypytovala som sa odrazu celkom bdelá. „Dnes ideme spať domov," povedala som a rýchlo som im prerozprávala všetko o starostlivosti mojej mami a ako jej určite (teda, dúfajme) nebude vadiť, keď o pol jednej zaparkujeme u nás doma. Takže sme sa s batohom plným potrebných vecí preplýžili k začiatku obytnej zóny, kde nás už čakalo tmavomodré auto. Sprva som sa bála, že nás mladý vycivený taxikár s kozou briadkou zavezie niekde kde nás predajú na orgány, no moje srdce zaplavila vlna radosti, keď som videla ako zaparkoval pred našim domov. Vďačne sme mu podali za hrsť euroviek a už sme sa pratali dovnútra, ako najtichšie to šlo.

Kamila

„Máte naozaj pekný dom," zašepkala Erika, keď sme sa krátko pred polnocou zababušili v Júliinej izbe. Júlia ležala na svojej posteli, ja s Erikou v spacákoch vedľa na koberci. „Ale choď," mávla rukou Julča, „a teraz, povinne spať!" Ako na povel som zatvorila obe oči. Keď sme vystúpili z taxíka a nechali tam takmer všetky moje drobné, naskytol sa nám menší problémik. Júlia nemohla nájsť kľúče od domu. Taxikár odfrčal a šiel si vybavovať ďalšie nočné kšefty a ja s Erikou sme takmer zaspali postojačky, kým Julča našla tú malú zubatú kovovú vec. Šli sme potichu ako myšky, ale aj tak sa nám nepodarilo zachovať Júlinej rodine neprerušený spánok. Spláchnutie záchoda hneď trikrát po sebe nakoniec donútilo Julčinho tatina vstať z postele. Nakukol do našej izby, a ...verte alebo neverte...ani nebol taký prekvapený, keď sme mu predstavili Eriku a povedali, že sme sa proste MUSELI prísť poriadnejšie vyspať. Síce nám dohovoril za jazdu taxíkom v noci z neobývanej časti mesta, ale sľúbil nám, že nás ráno hodí do tábora. A tak sme sa celé nadšené hodili do vankúšov a teda aspoň ja som zaspala pri prvej myšlienke. „Je dnes piatok?" spýtala som sa, keď som ráno začula budík a otvorila oči. Predstava ničnerobenia cez letné prázdniny mi v ten moment pripadala dokonca lákavejšia ako si objednať desaťkopčekovú zmrzlinu, čo som vždy chcela. „Bohužiaľ ti musím dať za pravdu," Erika naznačila skleslú tváričku. Júlia sa prevrátila na posteli a jedným okom pozrela na hodinky: „Je piatok a ak nechceme, aby niekto zistil, že zodpovedné osoby v noci zodpovedné neboli a zdrhli preč, mali by sme si švihnúť." Julčina mamina nám spravila bohaté raňajky, ktoré sme však museli zjesť v aute. Trocha mi ale bolo ľúto, že som sa ani nestihla zastaviť doma. Prišli sme na lúku práve včas, aby sme stretli Kiku, ktorá zívala cestou do spoločenskej. „Dobré ráno," zase zívla, „odkiaľ idete?" zatvárila sa podozrivo. Hups! „Z rybačky," hodila som rukou, akoby sme to robili každé ráno.