Super leto??? Áno, prosím!!!

22.

Kamila

V utorok to všetko vyvrcholilo. Júlia a ja sme boli poriadne nervózne, dúfali sme, že v našom novom outfite o ktorý sme sa včera večer tak snažili, vyzeráme dokonale. Na jednej strane sme boli smutné, nešťastné, skormútené a množstvo ďalších synoným, ktoré by vyjadrili to, že nám budú chýbať všetci zo školy. Na druhej strane sme obe dobre vedeli, že zabudnúť na školu je až príliš jednoduché a predstava dlhých letných večerov a nových ľudí, ktorých sme sa chystali spoznať nás nadchýnala nedočkavosťou. V škole to prebiehalo tak ako každý rok posledný deň. Dostali sem vysvedčenie, rozlúčili sa s učiteľkou a hurá sa oslavovať. Šli sme skoro celá trieda s výnimkou tých, čo už mali program so svojimi drahými polovičkami. Zhodnotili sme to ako "výhodné stretnutie", v pizzérií nám totiž dali rodinnú zľavu. Potom sme sa rozlúčili a každý sa uberal vlastnou cestou ktovie kam. S Lenkou a Tinkou sme sa lúčili asi 3 hodiny. S Júliou musíme uznať, že sme tí šťastní ľudia, pretože sme stretli tieto dve baby, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Toto všetko však neznamená, že pre nás začal luxus. To teda vôbec nie. Domov sme sa totiž viezli preplnenou MHD-čkou, natlačené v našich "ohozoch" medzi masou spotených tiel, s vysvečkami pod pazuchou. Ale aj tak sme sa smiali, keď sme si robili srandu jedna z druhej, užívali si voľnosť a bolo nám absolútne jedno, čo si kto o nás pomyslí. Domov sme síce prišli v akejsi šťastnej eufórií, ale potom sme sa s odhodlaním pustili do balenia, keďže nás ešte čakali povinnosti v tábore. Každých pár minút sme na striedačku odbiehali jedna k druhej a navzájom sa kontrolovali čo by sme si mali ešte vziať, aj keď sme si celý zoznam prichystali už predvčerom. Spať som išla skôr, aby som nabrala dostatočne dosť síl, pretože zajtra sa to všetko začína!!!