Super leto??? Áno, prosím!!!

44.

Júlia

„Kami? Kam som dala to biele tielko?" opýtala som sa svojej kamošky, ktorá ležala na posteli a listovala si v poslednom čísle Báječnej ženy, čo som si včera ukradla od mami. Vzhľadom na to, že som poslednú polhodinu sedela v kufri a červeným perom som si odškrtávala veci zo svojho už aj tak dosť neúhladného zoznamu, je asi celkom jasné ako sa naši rozhodli. Idem do lesného kempu plného nových super ľudí a hodlám si narobiť kopu zážitkov na ktoré budem spomínať najbližšie dva roky. „Je pod tou mikinou." perom ukázala na úhľadne zložený kus oblečenie vedľa môjho ľavého chodidla. „Spojené štáty americké na tri?" pokrčila nosom nad krížovkou. „Žeby USA?" nadvihla som obočie nad jej občasnými inteligenčnými výpadkami a vložila som do kufra mikinu aj s tielkom. „Jejda Kami, ja sa tak teším!" skočila som na posteľ vedľa nej. „Bude to totálne fantastické!" pritakala mi natešene. „Vieš si to vôbec predstaviť?!" jačala som ďalej. „Vôbec nie!" dodala rovnako nadšene a potom sme už len jačali ako blbé. Hoci tento rok nedostanem k narodeninám žiadny darček (pravdepodobne), pretože za mňa naši vyflásli obrovské prachy (pričom Radov a Peťov športový tábor stál oveľa menej, čo mi nezabudli niekoľkokrát spomenúť), som neskutočne rada že najbližší týždeň prežijem dakde v chate s Erikou a Kamilou. A možno s nejakými chlapcami. „Nezabudni tie zelené kraťase!" pripomenula mi ohrýzajúc konček pera a mraštiac čelom nad krížovkou. Prikývla som a zo zoznamu som vyčiarkla zelené šortky. Moja kamka bola už dávno pobalená, približne od včerajšieho rána, kedy som sa u nej potkla o kufor, keď som ju bola zlanárčiť do obchodu po mlieko na palacinky. Chýbali mi už len moje skvelé indiánske plavky, ktoré sa po včerajšej vodnej bitke s Radom ešte stále hompáľali na šnúre na prádlo, nejaké náhradné topánky a moja nepremokavá bunda s ktorou som mala menší problém, pretože nič ako „moja nepremokavá bunda" neexistovalo. Nateraz som zaklapla kufor a s úsmevom som si odhrnula strapaté blonďavé vlasy z tváre. Už aby bol pondelok!

Kamila

V piatok som sa len tak potulovala po dome a nad každou vecou, ktorá mi prišla pod ruku som pouvažovala, či by sa mi nezišla. Bola som dosť na pochybách, aj keď som mala inštrukcie priamo z prvej ruky. Po tom, čo drahý Daniel povedal v stredu večer som bola ako v siedmom nebi. Chodila som ako mátoha s úsmevom na tvári a nevedela sa dočkať, kedy už konečne rodičia rezignujú a povedia: „No tak dobre!" Sprvu sa však nič také nedialo. Bolo mi to divné, myslela som si, že drahý Daniel môže povedať hoci aj: „Viete čo svokrovci? Poďme do Austrálie! Hneď teraz!" a oni by zaraz vyskočili a s obdivom prijali jeho nápad. Čo sa však namiesto toho stalo? Oni si vypýtali číslo na tetu Jarku. Normálne to urobili! Celá nervózna a spotená som tŕpla na gauči, zatiaľ čo sa otec zavrel do pracovne, aby mohol v pokoji prekonzultovať bezpečnosť svojej prostrednej dcéry. Po hádam nekonečnom čase sa zas vrátil a povedal: „Hm..." To bolo všetko. A, pravdupovediac, veľa som z tej vety neusúdila. Po ďalšej minúte tuhého premýšľania nasledovalo: „Idem to povedať mame. A ty," kývol na drahého Daniela a potom na mňa, „jej zatiaľ môžeš povedať, čo si nesmie zabudnúť." Takmer som skríkla od šťastia. A bola som oveľa ďalej, ako len v siedmom nebi. Rodičov a sestry som dokonca z lásky objala, ale najväčšia snaha tu patrila predsa vieme komu. A tak som drahému Danielovi predniesla hotovú ódu na vďaku a dodala, že Paťa ho za mňa určite vybozkáva. Neviem ako sa zatváril, lebo za mnou sa už prášilo, ako som to bežala oznámiť Júlii. Samozrejme, keď to dovolili moji rodičia mne, tí jej súhlasili tiež, aj keď sľúbila, že tú cenu si potom nejako odpracuje. Boli sme ako také dve pipky a pišťali sme ako herečky v amerických oblbovákoch, keď stretnú speváka na ulici. A potom sme podali prihlášky. Práve v čas. Nemohla som uveriť, ako sa všetko mohlo tak odrazu zmeniť. Boli sme pokraji najväčšieho sklamania a... ono pritom stačilo len trocha zvýšiť svoje očakávania.