Super leto??? Áno, prosím!!!

56.

Kamila

„...a potom, že kde sme," oprášila si Júlia nohavice. „A že ako sa máme, či nemáme budúci týždeň čas a tak..." utrápene si vzdychla a vytriasla zo spacáka všetku suchú trávu. Pošúchala som si ubolený krk a Peťo, ktorý práve kráčal smerom k nám sa zasmial. „Haha, ja som vám to hovoril," pohladil si svoje plavé strnisko. Uškrnula som sa: „Ale, zažili sme aj horšiéé!" Žmurkla som na Eriku, mysliac na zážitky z ubolených táborových nocí. „Áno," zatvárila sa veľavážene, „spať na žinenke v zatuchnutej tmavej kobke s ostatnými smrdlavými športovými náčiniami by si veru nechcel!" Peťo sa zaksichtil a otriasol sa, akoby zjedol niečo kyslé. Potom nám pohrozil ukazovákom: „Veď ja mám aj tak vždy pravdu." Zvrtol sa na päte a s hrdo vztýčenou hlavou odchádzal, aby tým potvrdil, že to myslí vážne. S Erikou sme sa na seba uškrnuli, no Júlia bola stále skrčená pri spacáku a nedávala najavo žiadne známky záujmu. Čo bolo zvláštne, lebo pri Peťovi sa jednoducho nedalo nesmiať. Aj keď nič nerobil, alebo dokonca aj keď spal bol nehorázne vtipný. „A že vás obe hrozne moc pozdravuje!" vrátila sa Júlia späť k téme o jej rozhovore s Lukášom. Neviem, ako dlho s ním večer volala, ale ja som bola taká príšerne unavená a zbadala som sa až ráno, že mi vlastne Julča ešte nič nepovedala. A veru bola dosť znechutená, najmä sama zo seba, no nemohla som túto tému viac rozpitvávať, lebo stále tu behala Paula, ktorá mala čuch na vyhľadávanie tajomstiev. Radšej sme teda vtrhli do chaty a superrýchlo do seba hádzali vianočku s maslom. „Hej, teraz každý bude vedieť, koľkokrát do roka si umývaš hlavu," štuchol Juro do Denisa a kýval na jeho hlavu, ktorá po umytí dosahovala ďaleko pútavý fialový odtieň. „Hej a ja sa za neho budem teraz hanbiť," plesla Paula rukami ako taká beznádejná mamička. Majka sa začala dusiť od smiechu. No moje skúsené JA spozorovala, ako Andrea vstala od stola pre uchýlov a dvojzmyselníkov v jednom a pomaly sa prišuchtala k Juríkovi. Nahla sa k nemu, niečo mu pošepkala do ucha, on nadvihol obočie, ona odkráčala a on sa zahryzol do svojich raňajok. Cítila som v srdci nie tŕň, ale rovno kôl žiarlivosti. O čom im zas, dokelu, ide?!

Júlia

„Uáááá!" zívla si Kamila a ospalo zažmurkala. Jurík pootváral všetky červené skrinky a s desaťminútovými pauzami civel raz do jednej raz do druhej, neustále hmkajúc a zvažujúc, čo by sme mohli navariť. „Vy ste ženy, vy by ste to mali vedieť lepšie!" ohradil sa a vyslúžil si mračenie od Eriky, Simony aj Barbory, ktorá sa tu len zastavila po jablko a aby nás skontrolovala, či sme my všetci neplnoletí nič nepodpálili. „S takýmto tempom sa nenajeme nikdy!" informovala nás, napravila si vrch bikín a odišla. „Spravme pizzu!" zívla som si podobne ako Kamila pred chvíľkou a vyskočila som si na kuchynský pult. „To vlastne nie je až taký zlý nápad!" Erika mi venovala úsmev. „A ako ju akože spravíme?" Simona sa zatvárila mimoriadne nechápavo. „Tak, ako sa pizza normálne robí!" povedala Erika s očami vyvrátenými dohora. Nedostatok Simoninho inteligenčného kvocientu dosahoval neuveriteľné záporné rozmery. „Ja si pizzu objednávam!" pokrčila plecami a odhrnula si dlhokánske lesklé vlasy dozadu. Erika si tak strašne zahryzla do jazyka, aby nevykríkla niečo cynické a naozaj nepríjemné, že minimálne dozajtra nebude môcť rozprávať. „A čo tam patrí?" opýtala sa Kamila, zakiaľ sa hentie dve snažili navzájom zabiť pohľadom a Jurík hľadal čosi použiteľné v skrinkách a ešte stále sa mu to nedarilo. „Polohrubá múka, kvasnice, vajce,..." snažila som vydolovať všetky svoje gastronomické znalosti, no dosť neúspešne. „V akej mierke?" opýtala sa Kamila znova a začala vyťahovať jednu misku za druhou, akoby to vzala vážne. „Na dva plechy," pokrčila som plecami. Nemala som ani poňatia o tom, ako variť pre tridsať ľudí a psa. „Takže šesťsto gramov krát...." Kamila si svoj zložitý aspoňtridsaťhodínčesaniatrvajúci vrkoč prehodila dozadu a začala počítať a následne vyťahovať zo skrinky nad Juríkovou hlavou balíky múky. „Ak to nevyje, tak nás spucujú za to, koľko sme toho premrhali! A možno tu budeme ďalší týždeň zomierať od hladu!" povedala dosť nahlas, aby dala Erike aj Simone jasne najavo, že chce počuť ich jasný názor. Než však ktorákoľvek z nich otvorila ústa, Jurík jej vzal z rúk balík s nápisom Polohrubá pšeničná múka Výberová a zaškeril sa. „No a?" prudko roztrhol sáčok.Najskôr sa mu do tváre zniesol obláčik a potom sa biely prášok začal sypať na zem, končiac na jeho zničených čiernych Vanskách. Kamila sa zachichotala a ja som potlačila nutkanie zaspievať jej svadobný pochod, ako to robieva ona. „Páni tu to vyzerá na zložité gastronomické ničnerobenie!" Poznamenal Tomáš Dva a Tomáš Jedna mu za chrbtom horlivo prikyvoval. „Náhodou sme práve začali makať!" odvrkla som a tiež som roztrhla sáčok, len oveľa opatrnejšie. „Poď Tomáško, helfneme im!" pokýval Tomáš Dva hlavou a zohol sa aby fúkol do sáčku, ktorý som držala v rukách. Jeho tvár a ofinu obalil jemný biely prach. Fajn, takže lesní muži boli zjavne excelentní kuchári. „Ty si na pomoc expert, však Tominko?!" Tomáš jedna si napravil šatku a pustil sa do hľadania správnych ingrediencií.

Kamila

„...Nóó, mohlo to byť aj horšie," povedala neutrálnym tónom Majka, keď si zahryzla do svojho syrovo-syrového trojuholníka pizze. „Áno, to teda mohlo," Martin si pošúchal líce a nahodil bolestivú grimasu. Ja za to nemôžem! Môže za to pán dokonalý Stano. Práve keď sme sa chystali vytiahnuť štvrtý plech pizze z rúry, vtrhol do kuchyne, aby Tomášom a Juríkovi povedal nejakú pikošku. Strašne sa na tom rehotali a ja by som nebola ja, a Júlia by nebola Júlia, keby sme sa nezapočúvali do ich rozhovoru o Stanovom zbrusunovom nápade, ako zmasakrovať Denisa počas spánku. Uškŕňali sme sa pri pomyslení na rozčúleného Denisa, keď sa zrazu vrátila Erika a skríkla, že nám horí pizza. „Buem potuebouať noué uby," Ivo vynechal vo vete slovo takže. Napriek bolesti, ktorú musel prežívať pri pasovaní sa s ohoreným krajcom som ho v duchu pochválila, že sa lieči zo svojej slovnej závislosti. „Dobre, to by už stačilo," zvolala Erika z kuchyne a potom sa objavila vo dverách s tanierom nových, pre tentokrát už dobre upečených kúskov. „Na, vy nenažranci," postavila ho doprostred stola, „konečne chceme aj nejakú pochvalu." Váhavo sa natiahlo pár rúk. Erika si uhladila zásteru a ako profesionálna kuchárka z relácie Moja mama varí lepšie ako tvoja! si založila ruku s chňapkou vbok a s úsmevom čakala na nový verdikt, zatiaľ čo ostatní po prekonaní doterajších pokusov šli na to veľmi opatrne. Ani sa im nečudujem. Prvá pizza bola príliš korenistá (Júlia ma nechtiac drgla a to korenie som už z kečupu vybrať nemohla), na druhej príliš kečupu (Tomáš Jeden povedal že sa to vstrebe...no nevstrebalo sa), tretia príliš pikantná (to chalani!), štvrtá vďaka Stanovi hotová škvarelina. „No konečne," zvolal Ondrej s plnými ústami ozajstného jedla a vzopol ruky k nebu. „Čože sa to stalo?" nahla som sa k Júlií, „pochvala od Ondreja? Len tak?" Uškrnula sa „Presne! Ondrejova veta bez žiadneho úchylného dvojzmyslu!" Potom do miestnosti vhupli Barbora s Jankou, odeté len v bikinách, a Ondrej zapískal. To je magor, pokazil si celé doterajšie skóre, a to sa pomaly začínal vyhrabávať z hlbokého mínusu. Janka si rýchlo obliekla šaty, čo jej podával jej drahý, sadla si vedľa neho a rýchlo ho pobozkala. Ktovie prečo, nič to so mnou nespravilo, asi som sa s tým už zmierila. Stále som sa samej seba pýtala, prečo práve ona?! Nie z dôvodu, že by som chcela byť Stanovou frajerkou ja, ale skôr preto, že Janka bola síce milá, ale inak príšerne nudná, čo som nechápala. Stano sa niekedy správal ako malý chlapec, naopak ona ako diplomatka s mnohoročnými skúsenosťami. „...Takže," ozvalo sa typické slovo a mne klesli plecia...Už zase?! „Stretávame sa o....," zvyšok Ivovej vety som už nepočula. Niekto ma totiž poklopkal po pleci a ja som sa náhlivo otočila. „Hej, nejdete s nami na jazero?" ocitla som sa zoči-voči Juríkovým zeleným očiam a ruka s kúskom pizze sa zastavila na polceste. Potom som pocítila, ako ma Julča kopla pod stolom do členka. Sčasti preto, že spievať svadobný pochod priamo pred obeťou by bola trapárna, sčasti preto, že som vyzerala ako idiot. „...Ehm," odkašlala som si, zatiaľ čo Ivo si stále mlel svoje, „jasné. Jasné, jasné!" Mala som chuť si dať facku, to neviem povedať nič iné?! „Okej," Juro sa vystrel a prehrabol si svoje (stále som sa nevedela rozhodnúť, či príliš dlhé ale naopak super) vlasy, „stretneme sa tam." Uškrnul sa, akoby tam na nás čakalo nejaké tajomstvo a vybehli aj s Tomášom Dva von. Zadívala som sa na Iva, ale z jeho tváre som nedokázala vyčítať čo okrem slova takže mohlo obsahovať jeho dvadsať predchádzajúcich viet. „Nič nehovor," zdvihla som ruku, keď sa ku mne moja najlepšia kamoška nahla a začala spievať. Zagánila som na ňu. „Čo je?" uškrnula sa, „zakázala si mi rozprávať, nie spievať!"