Super leto??? Áno, prosím!!!

46.

Júlia

Keď sme konečne dorazili na miesto, bolo nás trinásť a bolo nám celkom veselo. S Kamilou, Erikou, Simonou a Silviou sme sa zgrupili do skupinky, pretože sme všetky boli nové. Sisa s dlhými blond vlasmi (závistlivo dodávam - oveľa krajšími a zaujímavejšími ako boli tie moje poprepletané modrými a ružovými pramienkami) aj Miss Universe Sima boli naozaj sympošky. Vystúpili sme na kraji akejsi lesnej cestičky a chalani rýchlo povykladali batožinu. „Koľko nás je?" šomral si Ivo sám pre seba. „Okej, sme všetci. Berte kufre a ideme!" zakričal. Najmladšia Vanessa (že má v mene dve S nám povedala hádam sedemkrát) schytila veľký kufor a cez plece si prehodila zelený ruksak, naprasknutie narvaný vecami. „Idem prvá!" zvolala. „A vieš kam?" nadhodil nevinne Braňo a vymenil si úškrn s vykoľajeným Tomášom. „Vezmi mi to," Peťo podal svoje vzácne ukulele s pleteným remienkom Simone, ktorá pokrútila hlavou a uskočila nabok ako keby jej podával tarantulu a nie malú gitarku. „Tak ty," podal ho mne a ja som ho opatrne vzala. „Je mi nesympatický!" zašepkala Sima potichu, keď sa nadrapovala so svojím ťažkým fialovým kufriskom. „Ivko?" zakričal Tomáš na nášho zaneprázdneného vedúceho. „Čo chceš kuriatko?" opýtala sa Lujza namiesto telefonujúceho Ivana. Oslovenie typu chrobáčik, miláčik a zlatenko používala častejšie ako spojku 'a'. „Jak že sme všetci? Timo nič? A Janka?" S každým ďalším menom som mala v hlave väčší a väčší guláš. Navyše som sa cítila, ako také piate koleso, pretože sa zdalo, že sú tu všetci dávno zbehlí. „Prečo je ti nesympatický?" zamračila sa Kamila. Peťo bol možno trošku hyperaktívny a švihnutý, ale s tými jeho pesničkami a škerením skrátka nemohol byť nesympatický. „Veď má slamený klobúk!" zaksichtila sa Sima. „Podľa mňa je to super," pokrčila som plecami a Erika mi na znak súhlasu prikývla. Než sme dorazili na miesto Sisa ani Sima sa mi už nezdali také priateľské ako na začiatku, no moje myšlienky rozptýlil Ivo kričiaci ďalšie rozkazy...

Kamila

Hodila som kufor na trávu vedľa Vanessinho a sťažka som dýchala. Posledných päťdesiat metrov bol naozaj zaberák. Akoby nestačilo, že namiesto môjho desaťtonového kufra a príručného batohu som niesla ešte aj igelitku so zemiakmi, museli sme vyšlapať doslova kolmým kopcom hore na lúku. Tiché miesto s troma chatkami obkolesené stromami...a každý vyzeral, že má čo robiť, len ja nie. Sadla som si na kufor a napila sa z fľaše, ktorú mi podala Julča. Erika, Silvia, Simona, Vanessa aj Martin boli pri nás a všetci sme sledovali dianie naokolo a striehli na informácie od Iva. Ďalší noví ľudia. Netušila som, ako sa sem dostali, zrejme prišli pár hodín pred nami z iného kúta sveta. Ani som nevedela, kde to vlastne je, to TU. „Idem sa spýtať, čo a ako," povedala Vanessa, ktorá dobreže nechcela, aby sme jej meno vyslovovali Vanes-sa, s prízvukom na obe eS a odbehla smerom k Ivovi, ktorý práve pohladkal Klaudiu po tvári. Už predtým som si všimla, že ho volá zlatko, ale myslela som si, že len tak, ako hovorí všetkým Lujza. Zrejme teda nie. Paula v žltej sukni a Majka v zelenom tričku sa práve rozprávali s nejakým celkom sympatickým dievčaťom s kvietinkovou šatkou na hlave. Denis sa búrlivo zvítaval s nejakým chalanom s tmavou ofinou a Peťo pri ohnisku práve zdvihol do vzduchu veľmi kučeravé drobné dievča, ktoré začalo jačať a biť ho po pleciach. Potom tu boli ďalší chalani a Timo z predošlého tábora (potešila som sa, že vidím známu tvár), ktorí nosili igelitky jedla do najvzdialenejšej chatky. Skrátka, bolo tu asi tisíc ľudí a ja som sa zľakla, že si ich nikdy nezapamätám. Navyše boli takmer všetci starší, čo vo mne budilo dosť veľkú nervozitu. „Okej decká," zamával na nás Ivo a my sme sa s námahou zdvihli a podišli aj s vecami k nemu. Ukázal na prvú chatku: „Dievčenská, hento chlapčenská a hento posledné voláme doupě." Dvere na doupěti sa otvorili, vystúpila z nich postava a mne padla sánka. Vzápätí som drgla do Júlie. Určite sa mi to len zdalo! Toto predsa nie je možné!