Super leto??? Áno, prosím!!!

41.

Júlia

Cez obedovú pauzu sme si s Kamilou navzájom stisli dlane a namiesto toho aby sme sa napchávali brokolicovou polievkou (ktorú neznášam) a mexickým gulášom (ktorý nenávidí ona) sme sa vydali cez les smerom k DSB. Zničené tenisky mi šuchotali po štrkovej cestičke a ja som -síce natešene, pretože uvidím nášho Stana, no strašne nervózne, pretože uvidím nášho Stana- zaklopala na vyrezávané dvere. Po chvíľke, keď sa z domčeku neozval ani jedný slabučký zvuk a my sme si s Kamiliu vymenili nejeden zmätený pohľad, nám otvorila Stanova babka, ktorá nás s úsmevom hneď volala dnuka. „To je od vás milé, my sme sa len prišli poďakovať...." začala Kamila zdvorilo, no zneistela. V hlave sa jej určite prehrávalo čosi ako 'Nebude Stano príliš hrubé, keď je to jej zlatý vnuk?' alebo 'Bude Stnako príliš...blízke? Čo keby ma začul?' „Za to, že ste včera našli nášho Jakuba. Naozaj sme sa oňho báli," povedala tak srdcervúco, že by som si najradšej utrela oči bielou vreckovkou a dala jej oskara za nejlepší dramatický výkon. Samozrejme, že sme očakávali, že nám povie, že to jej božský supervnuk a zavolá nam ho, aby sa jedna z nás mohla zaňho šťastne vydať, no namiesto toho sme dostali studenú sprchu, my dve blbé naivky. „Ach, ani mi nebudete veriť, aká som bola rada, keď som zistila, že tie zvuky pod oknom vydáva len nejaké roztatárené chlapča," odfúkla si, akoby v týchto pokojných lesíkoch žili draky, alebo upíry. „Viete dievčatá, môj Stanko včera ráno odcestoval domov a teraz si už zase musím kontrolovať všetko sama." Posťažovala sa nám. Kamila sa rýchlo pozrela na ruku, akoby sa medzi gumičkami, hromadou remienkov, zelenou šatkou a korálikovými šnúrkami skrýval ciferník hodiniek a vyhŕkla „Jejda, do už je toľko? Prepáčte, za tú nevychovanosť, ale už budeme musieť ísť, čochvíľa sa načína poobedný program." Babička mávla rukou, akože je to v poriadku aká neslušnosť prepánajána a vyprevadila nás von. Než sme zašli do lesa, obzrela som sa za miznúcou chalúpkou a tragicky som sa pozrela na svoju priateľku „A čo teraz?"

Kamila

Poobedný program bolo hádam to najlepšie, čo mohol kto na záver tábora vymyslieť. Oblievačka. To slovo samo osebe znie super. Jednoznačne je zapísané v zozname najobľúbenejších slov letných prázdnin. No keď je vonku takmer tridsaťšesť stupňov a všetci sú kompletne uvarení, nadšené výkriky deciek zneli skoro ako keby sme im povedali, že ďalšie tri roky nemusia ísť do školy. Stála som pri okienku, kde sa vydávali fľaše s vodou. Bohužiaľ, boli tu prípady, ktoré nechceli byť obdarené ani len malilinkou kvapôčkou a tak sa schovali do spoločenskej. No čo, aspoň nám dolievali vodu. Do pravej ruky som od bohviekoho (videla som len ruku, ktorá sa prestrčila cez okníčko) vzala Magnesiu, do ľavej Budiš, pôvodne s príchuťou citrónu a poobzerala som sa okolo. Netrvalo dlho, vytýčila som si svoj cieľ v tyrkysových plavočkách a, samozrejme, žabkami na nohách. Stela pišťala ako keby ju zasiahol roj tarantúl a nie cícerok vody. Smiala som sa ako blázon a zrejme som dokonale zapadala medzi decká, tak ma to bavilo. Pribehla ku mne Julča a tľapli sme si. Usmievala sa ako slniečko a podobne ako ja, aj ona aspoň na chvíľu zabudla na Stana a na to, že nemal pravdu. Nestretol sa s nami. Nerozlúčili sme sa s ním a teraz ho už ťažko niekde len tak uvidíme... „Babýýýý," kričala Erika, ktorá k nám pribehla. Z vlasov je tiekli malé vodopády, šortky mala totálne premočené, ale mokré oblečenie tu zrejme nikomu nevadilo. „Lukáš," povedala len toto slovo, ale my sme ho pochopili. Podala Júlií jednu svoju fľašu a rozbehli sme sa za Lukášom. Stál nám chrbtom, takže vôbec nečakal akciu svojich troch kamošiek. Zaškeril sa na nás cez prúdy vody a otriasol si svoju mokrú blonďavú hlavu ako taký pes. „Ááá," skríkla som, keď som zacítila vodu, ktorá mi tečie po chrbte až do nohavíc, „kto to bol?" otočila som sa a zbadala vyškereného Maroša. „Tak toto ti nedarujem!" a rozbehla som sa za ním. A zistila som, čo to dá práce, dobehnúť futbalistu.

Júlia

Po včerajšej oblievačke sme mali ešte večernú ohňovačku plnú opekania a papkania špekáčikov, spievania trhlých pesničiek a tiež vecí typu: „Je ti zima? Na, tu máš mikinu" (Maroš) „Jéj, ďakujem!" (Lenka) „Vŕŕŕ!" (Jazmína, Stela, Bianca). Bolo naozaj zábavné to sledovať, žiarlivosť bolo hmatateľne cítiť vo vzduchu a keď sme sa dnes ráno zobudili, čo bolo mimochodom veľmi namáhavé ak spíte v sklade, kučeravá Lenka a futbalista Maroš už tvorili pár. Kaja a Paja mi to s nezrozumiteľným nadšeným jačaním oznámili hneď po tom, čo sa moje bosé chodidlo dotklo polahy v ich izbe, keď som ich prišla skontrolovať. S Lenkou som si tľapla, že my baby si skrátka vieme vybrať na čo ona podotkla, že súhlasí, pretože Lukáš je tiež vážne super. Trochu ma tým zmiatla, pretože som odvčerajška na chudáčika sladkého Lukáša ani len nepomyslela, tak som sa radšej rýchlo pratala skontrolovať vedľajšiu (pôvodne našu) chatu. Malé žaby boli zbalené s takou rýchlosťou, až by si človek pomyslel, že si na to niekoho najali a svoje obrovské farebné kufre už vliekli pred hlavnú chatu, napriek tomu, že nás čakalo ešte posledné vyhodnotenie a obrovské lesklé bavoráky ich rodičov boli ešte ďaleko v nedohľadne, no dnes som im to nemala za zlé, pretože my tri superanimátorky sme sa pobalili ešte včera večer, akoby nám to pomohlo urýchliť ochod zo skladu športového náčinia. Po osemdesiatich troch objatiach od malého Šimona, šiestich náramkoch priateľstva od Kaji, Paji a Lindy a samozrejme po cvaknutí asi päťtisícich fotiek sa tábor naozaj skončil. Aj by som vyronila niekoľko sĺz, no to nebol môj štýl a navyše by boli poriadne falošné, pretože som sa nemohla dočkať vlastnej sprchy a voňavej postele. So všetkými animátormi sme sa poriadne vyobjímali a rozlúčili a keď sme s Kami nastúpili do auta jej ocina, v mobile mi hneď pípli dve esemesky. Jedna od Eriky, že sa nám „ešte ozve" a jedna od Lukáša, ktorý „dúfa, že sa ešte uvidíme". Kamin rozčarovaný výkrik „On ti dal číslo?!" prerušil môj chichot a jej oco sa s pobaveným vzdychom pozrel do spätného zrkadla, aby sme sa nepozabíjali.

Kamila

Bola to sobota ako každá iná. Vybalila som si veci, hodila sprchu, pustila práčku a zo zubov si po dvojdňovom pobyte v smradľavej tmavej izbe bez prístupu akejkoľvek vody odstránila zubný povlak. Potom som si v izbe povysávala a utrela prach, po dvoch týždňoch som ho totiž zreteľne a jasne videla už z prahu ako si tam veselo plápolá v lúčoch slnka. Vonku bolo stále neuveriteľne sparno, čo mi pripomenulo, že už som Júliu nevidela od rána a nepočula to jej „peklóóó", ako sa neustále sťažovala. Zišla som do kuchyne a napriek tomu, že kávu veľmi nepijem a ani som ju nepotrebovala, uvarila som si ju hneď do najväčšieho hrnčeka, aký som našla a vysypala tam aspoň polovicu balíka s názvom Kryštálový cukor 1 kg. Sadla som si do kresla a užívala si. Samozrejme, už teraz mi chýbali Erika, Lukáš, Šimon a kopec ďalších ľudí, ale na druhej strane... konečne som nemusela počúvať posmešky a poznámky malých ufrflaných dievčatiek. Bolo neskoro poobede a mňa naozaj vážne ťahalo po hrnčeku kávy na spánok. Fakt, behom tohto týždňa som sa nabehala viac ako na všetkých telesných výchovách v mojom doterajšom živote dokopy. Ráno som doma vyrozprávala všetky zážitky a moja rodina sa naozaj aspoň chvíľu tvárila, že ich to zaujíma. No niektorí žijú so mnou už šestnásť rokov a nebolo to ako na tábore, kde vás deti žrali, čokoľvek ste mohli urobiť/povedať/zjesť. Už bol večer, práve som rozprávala smejúcej sa Laure ako sme sa oblievali, keď mi zrazu zazvonil mobil. „Áno?" spýtala som sa nadšene slúchadla, keď som zbadala meno Erika. „Čau zlato," odpovedala mi rovnako natešene, „ako sa máš?" Z jej hlasu som však cítila, že tu ide o niečo iné nie o to, ako sa mám. „Vpohode, prečo?" nadvihla som obočie, aj keď to nemohla vidieť, ale tak...pri Erike je napokon možné úplne všetko. „Mám pre teba novinu, ale nemôžem ti ju povedať do telefónu, to by bolo také...," zasekla sa. „Blbé," povedala napokon, „takže v pondelok sa stretneme na námestí, okej? Dúfam že máš čas, tak ahoj!" a zrušila ma.