Super leto??? Áno, prosím!!!

35.

Júlia

„Och!" Kamila sa hneď po raňajkách hodila na starý, moľami prežratý matrac a drevený rám postele nesúhlasne zavŕzgal. Po včerajšku som bola totálne zničená. Decká sa po Jazmíninom výkriku rozpŕchli do všetkých strán (Timo a Mišo to s pevnosťou lana ktoviekao nepreháňali) a my sme ich museli hľadať. Nájsť v tme malého Jakuba bolo takmer nemožné. Gabika spadla do jamy po vyvalenom strome a vyvrtla si členok, Ivo vbehol do jedovatého krovia a Lukáš si rozrezal lýtko o akúsi skalu na ktorú narazil. Jazmína sa od neho celé ráno ani nepohla a on sa mi potichúčku posťažoval, že už mu to začína byť nepríjemné. „Jazmi, bež pomôcť Marošovi!" prikázala som jej. „A zober aj Biu," dodala som, keď som jej tmavovlasú kamošku videla ako siaha pod stôl aby si z vrecka na gatiach vytiahla mobil. „Kto je Maroš?" vyzvedala. Od svojho poloboha Lukáša sa jej rozhodne nechcelo vzďalovať. „Ten, čo chystá zápas" mávla som na chalana, čo sa snažil dvihnúť futbalovú bránku. Niežeby som neverila v jeho schopnosti, ale predsalen som nechcela aby ho kovová konštrukcia zavalila. Jazmína si ho zamračene premerala pohľadom (neviem či sa jej nepáčil Maroš, alebo predstava, že si bude musieť obuť tenisky a hrať futbal), no potom vzala svoju novú najlepšiu kamošku a šli mu pomôcť. „Vďaka," zaškeril sa Lukáš „máš to u mňa." Mávla som rukou akože je to v pohode a šla som sa prezliecť. Kamila sa dvihla z postele, na ktorej doteraz ležala a začala sa hrabať v skrini. Zápas medzi modrými a zelenými sa mal začať o desať minút a my animátori sme sa ho mali zúčastniť. Vzhľadom na to, že náš tím bol oslabený o najlepšieho hráča a posilnený o tri malé umrnčané zbohatlíčky sme nemali veľkú šancu na úspech. Natiahla som si modré tielko a vybehla som von s Kamilou, prevliekajúcou si tričko požičané od Anky cez hlavu, aby sme sa aj so zelenými rozcvičili. Stela si namosúrene vzdychla, no Jazmína a Bianca sa zazubili a nadšene zamávali Marošovi, ktorý už behal. Sama pre seba som sa usmiala a pogratulovala som si aká som úžasne domýšľavá. Alebo nie?

Kamila

Už po pár minútach bol stav zápasu 2:0 pre zelených. Zdá sa, že Maroš bol rodený futbalista, čo bolo vidieť na prvý pohľad. Doslova sa s tou loptou hral a keď pribehla niektorá z malých žiab, jednoducho urobil jednu zo svojich prešmyčiek a odrazu bol aj s loptou v útoku. Vžíval sa do futbalu, akoby bol na majstrovstvách alebo kde. Naopak, malé žaby po ňom vysielali pohľady, žmurkali a škerili sa naňho, zrejme v ňom našli svojho poloboha, podobne ako u Lukáša. Vlastne sa im ani tak nečudujem. Maroš mal asi trinásť, hnedá ofina mu neustále padala do čela a celý bol taký neskutočne roztomilý. Hneď som sa so svojimi myšlienkami zverila Júlii. „Presne, presne," potvrdila mi, „prečo nemáme jedenásť aj my?" Stáli sme obďaleč a naberali dych. Táto naháňačka mala síce unaviť deti, ale zjavne sa to zatiaľ odrážalo len na nás. Keď Robo odpískal polčas, vďačne sme si sadli do trávy. Maroš si šiel po svoju fľašu, zatiaľ čo ho naše tri malé žaby pozorovali z diaľky. „Myslím, že už ti dajú pokoj. A tentoraz navždy," oznámila som Lukášovi, keď sa zvalil vedľa nás. Zamračil sa, no keď zbadal tri malé baby, ako sa cez celé ihrisko hnali za Marošom, zatváril sa nadmieru spokojne: „Chutí to ako splnený sen," zatvoril oči a nastavil tvár júlovému slnku. Zasmiali sme sa. „Síce nie sme chlapci, ale vieme si predstaviť, aké to je," potvrdila som mu. Stále mal zatvorené oči a tak si naňho dovolila trocha skromných pohľadov takto zblízka. Bol super kamoš a spoluanimátor a cítila som sa trocha blbo, lebo som sa momentálne nevedela vyznať vo svojich pocitoch. „Kamilá," zakričal na mňa detský hlas a vyrušil ma z týchto úvah. Otočila som sa a zbadala Šimonka v červenom tričku, ako k nám beží. „Vieš čo? Keby sme hrali my malí s vami veľkými, nechal by som ťa vyhrať!"