Super leto??? Áno, prosím!!!

34.

Júlia

„Okej takže," začala Erika „Tento týždeň sme všetci modrí. Ak niekto zakričí modrí, tak budeme počúvať a nikto sa nepôjde sťažovať vedúcim, že musíme sedieť na trávniku!" úchytkom pozrela na Stelu, ktorá si odmietala nasadiť čiapku. „Prečo sme modrí? Prečo nie sme červení alebo fialoví?" Opýtala sa Bianca a naklonila sa k svojim chodidlám v žabkách s lesklým remienkom aby si skontrolovala stav svojich nalakovaných nechtov. Paja a Kaja, dve takmer identické kamošky, no nie príbuzné, si vymenili pohľad akože čo tu táto vyoraná trúbka robí. Najradšej by som si taký pohľad vymenila tiež, no ja som nemohla, pretože som sa k nej musela správať milo- mala som to v popise práce. Erika vyzerala, že si o chvíľku vyšklbe všetky melírované vlasy. Postavila som sa a oprášila som si zo zadku trávu. „O desať minút pred hlavnou chatou. Všetci budete mať dlhé gate, tenisky a mikinu, jasné?" prebehla som všetky napäté tváre, ktoré ma sledovali „Dobre, odchod!" mávla som rukou a väčšina deciek sa ozlomkrky rozbehla aby na dnešnú nočnú hru nemeškali ani minútu. „Rozkaz generál Julča," Lukáš ma uznanlivo potľapkal po chrbte a rozbehol sa za deckami kričiac na chalanov, že ich predbehne. Zaškerila som sa za ním a s Kamilou sme si vymenili veľavýznamný pohľad. „Nechám ti ho ak mi necháš Stana," zazubila sa veľkoriso a rozbehla sa tiež. O necelých desať minút bol celý tábor zídený pred chatou a všetky decká sa nepokojne a zvedavo hmýrili. My animátory sme sa zatiaľ, od hlavy po päty v čiernom, ako ninjovia, poskrývali v lese, kde na decká čakalo obalovanie igelitom, čmáranie fixkami a priväzovanie lanom. Vyhrávajú tí, čo sa dostanú cez les na pole. Dúfala som, že na druhej strane uvidím aspoň polovicu našich detí. Zvierala som v rukách rolku kuchynského celofánu a stiahla som si kapucňu mikiny nižšie cez vlasy. Zaznel výstrel zo štartovacej pištole a decká sa s jačaním rozbehli do lesa...

Kamila

Jazmína Nováková v adidasových teniskách opatrne kráčala po úzkej lesnej cestičke. S každým ďalším krokom šla pomalšie, akoby stále zvažovala zvrtnúť sa na päte a utiecť naspäť, aj keď vedela, že už musí byť dávno za polovicou cesty. Za sebou viedla malú skupinku asi piatich detí, a aj napriek tomu, že pri sebe nemala Biancu a Stelu, tvárila sa rovnako neoblomne a sebavedomo. Pravda, ako jej to tma naokolo a húkanie sovy dovoľovali. Práve prechádzali okolo stromu, kde boli učupení Lukáš a Erika. Bolo to zhruba desať metrov od toho nášho, no aj napriek vzdialenosti a tme som si všimla trblietavé flitre na Jazmíninom pulóvri. Naratála som ešte do troch a potom som začula Lukášovo zašuchotanie lístím. Všetky decká sa ako na povel zastavili a s vyvalenými očami sledovali miesto, odkiaľ prišiel ten prečudesný zvuk. Boli také vystrašené, že sa neodvážili ani pípnuť. Na ich mieste by som si asi domyslela, že tie zvuky majú na svedomí animátori, ale ktovie, možno uverili tej historke, že my ich čakáme až na lúke na druhej strane lesa, ako im povedali naši dvaja kolegovia Timo a Mišo, ktorí mali za úlohu ich do lesa vpúšťať v desaťminútových rozostupoch. Dúfali sme, že keď prídu na lúku budú dostatočne vystrašení na to, aby si nevšimli, že namiesto dvadsiatich animátorov ich tam bude čakať asi len dvanásť. Keď Erika škrabla svojimi dlhými nechtami o kôru stromu, malý Jakubko až nadskočil. Jazmína už nevyzerala tak odhodlane, silno potiahla svojich zverencov za lano, ktorým boli všetci zviazaní a ťahala ich od toho miesta preč. Fajn, teraz sme boli na rade my. Boli od nás už asi len meter a pol, keď Júlia zlomila vetvičku. Niekto skríkol a Jakubko sa chcel rozbehnúť ale Jazmína mu v tom zabránila. „Čoho sa bojíte, vy krpci?" rozhorčovala sa, „sú to len naši animátori." Ale v jej hlase bolo cítiť, že si nie je stopercentne istá. Bola som na rade. Počkala som kým sa vzdialia a potom som sa za nimi rozbehla, stále bezpečne ukrytá v tme. Keď začuli moje rýchlo sa približujúce kroky z lesa, neváhali, zobrali nohy na plecia a s hlasitým krikom nám mizli z dohľadu.