Super leto??? Áno, prosím!!!

8.

Kamila

Bola streda ráno a s Júliou sme sa dohodli, že pôjdeme do školy pešo. Väčšinou teda aj chodievame, veď to netrvá dlho, okolo 25 minút, ale problém je v tom, že nie vždy sa nám chce vstať o celých 10 minút skôr. V takom prípade ideme už aj bez nás totálne preplnenou MHD-čkou. Šlapali sme po krajnici cesty z kopca, okolo nás sa mihali autá v najhustejšej rannej hodine a my sme preberali aktuálne udalosti. „Kašli na to Júlia," povedala som jej už asi po stý krát. Hádali sme kvôli koncoročke z matiky, ktorá nás v ten deň čakala. Samozrejme, z matiky sme neboli žiadne hviezdy, to sme si obe veľmi dobre uvedomovali. Ale bola to jedna z posledných písomiek tento školský rok, tak som si povedala, že sa tým nebudeme zaťažovať. „No, lenže ty budeš mať dvojku, ja nie,!" vzlykla a nahnevane odkopla kameň spod svojej modrej victory tenisky. Kupovali sme si ich naraz. Ona modré, ja bordové. Veľa veci máme takmer rovnakých, líšia sa len vo farbe. Kým som si to v hlave spočítala, prešli sme cez prechod a pustili sa inou uličkou vľavo. „Mám tam presne tie isté známky, čo ty. Tak nestresuj prosím ťa! Poďme preberať niečo iné,!" uzavrela som to. Júlia sa trochu upokojila a zase raz sme začali rozoberať jej farebné vlasy a to, že na mojich tmavých vlasoch by tá voskovková farba vôbec nedržala. Pomaly sme sa dostali až ku škole. Keď sme vošli do triedy, práve som hovorila Júlii, koľko rúk by som potrebovala, aby účes, ktorý som si spravila v to ráno, vyzeral oveľa profesionálnejšie. Sadli sme si na svoje miesto vzadu pri okne. „Takže nakoniec idem do toho Talianska," zvestovala nám Lea z miesta pred nami, ani sa neobťažovala nás pozdraviť. Oprela sa o našu lavicu a svoje v tú stredu starostlivo vyžehlené vlasy si spustila cez plecia. „Prvý júlový týždeň,?" spýtala sa Júlia a vylovila zošit z tašky, „to je super, my s Kamilou sme vtedy v tábore. Na Púšti," dodala sprisahanecky.