Super leto??? Áno, prosím!!!

52.

Kamila

„...Áno mami, dobre." Načiahla som sa po kľučke a prevrátila očami, akoby ma mama mohla vidieť cez mobil, ktorý som mala pricapený na uchu. „A nieže zase zabudneš, rozumieš?" prízvukovala mi zvýšeným hlasom, až som si odtiahla malý čierny prístroj trocha ďalej od hlavy, aby mi nezničil všetky sluchové bunky. Ešte ich budem potrebovať, možno ma niekto niekedy požiada o ruku a bolo by to vrcholne neromantické, keby som to nepočula. Rýchlo som sa s mamou rozlúčila, hodila mobil na vankúš a vybehla z babskej chaty. Bola naštvaná, už pár dní som jej totiž nezavolala a ona sa odmietala uspokojiť s esemeskami s totálne chabým obsahom. Už bola tma a oheň vonku horel tak ako každý večer. Keď som kráčala smerom k nemu, trocha som zosmutnela. Uvedomila som si, ako ten čas nenormálne letí a ako mi je tu dobre. Potom som si všimla, že pri ohni je len pár ľudí, čo bolo nezvyčajné, obyčajne sme večeri trávili všetci spolu. „Niéé, ty tuľpas, to musíš takto," smial sa Stano a šachoval okolo seba s haluzou na opekanie. Moje srdce sa rozbúchalo a kolená sa mi rozklepali. Som ja ale trápna malá potvora! „Stano ty čo si, z jaskyne?!" zamával mu Denis pred tvárou a vyšklbol mu palicu z ruky. „No vlastne...," zamyslel sa Juri. Strčil si ruky do vreciek nohavíc a podvihol sa na špičkách.., „keby bol z jaskyne, tak by sa v tejto branži opekania asiže vyznal." Zatváril sa nevinne a tľapol si s Tomášom Druhým, ktorému padala ofina do tváre, tak strašne sa smial. „HA, ale ti dal," chrsol Stano Denisovi do tváre, „toto ti nevyšlo, drahý Denisko." „Čau Kamila," Denis si nevšímal svojich kamošov a ja som zrazu nemala kam ujsť, keď ma zbadal. Pomaly som k nim prišla, šťastná, že som o nič nezakopla. Stano mi podal jednu palicu a sám si s druhou čupol k ohňu. „Čo to je?" zamračila som sa, keď som to ovoňala. Denis a Juro sa zarehotali, zrejme poznali tajomstvo kuchyne. Tomáš Druhý len hodil rukou: „Ále, Stanove kulinárske pokusy, to nestojí za reč." Potom sa porozhliadal okolo seba: „A vôbec, kde máš svoju polovicu?" Počkať, odkedy ho zaujíma kde je moja najlepšia kamoška?! Už som otvorila ústa, no potom sa z chodníka ozvalo Julčine: „Tu som! Už idem!"

Júlia

Prisahala by som, že sa mi na moment zastavilo srdce, keď som videla Stana, ako sa usmial na Kamilu a podal jej palicu s čímsi, čo sa stratilo v ohni. Na jednej strane som chcela jačať, tlieskať a mávať strapcami ako roztlieskavačka za zvukov niečoho ako „Káámíí, do toho!" no na druhej strane som mala chuť uškrtiť sa vlasnými rukami od toľkej žiarlivosti. Namiesto toho som sa však usmiala na Tomáša Druhého, čo ma zháňal a s Vanessou za päťami som docupitala k ohňu. „Čo keby sme namiesto toho hnusu upiekli drobca?" Denis objal Vanessu okolo drieku, poľahky ju dvihol do vzduchu a napriek jej vyhrážaniu sa tváril, že ju chce hodiť do ohňa. „Hnusu?! Toto si zapamätám!" Stano sa zaksichtil na Denisa, ktorý sa uhýbal Vanessiným pästiam. „Požičiam si tie farbičky a budeš celý naružovo! Že, Julka?" pozrel na mňa a ja som sa vzniesla do oblakov. Chcela som mu povedať, že ho milujem a urobím čokoľvek a že mu dám všetky svoje drahé voskovky na vlasy, ale namiesto toho som len povedala „Hej, v pohode." Venoval mi úsmev a mňa nadnieslo ešte o pár centimetrov, než ma Janka za nohu surovo stiahla na zem. Metaforicky, samozrejme. „Čo to zase vyváraš Stanko?" opýtala sa, podvihla jeho zápästie a odhryzla si z opečeného čohosi na chlebe, čo držal v ruke. „Je to dobré!" zahmkala spokojne a opakom ruky si utrela ústa. „Spravíš mi také?" S Kamilou sme si vymenili pohľad plný hnevu. Tomáš Druhý si namotal jeden ružový a jeden modrý (čerstvo nafarbený) pramienok na prst a čosi mi povedal, ale ja som počula len Stankove „Môžeš dojesť toto." (jej žiarivý úsmev) „Ideme sa prejsť?" (ďalší žiarivý úsmev pomedzi dve odhryznutia) „Chcete ísť s nami?" Stano na nás pozrel. Ten nápad ma nadchol asi ako kopnutie do holene a veľmi sa mi uľavilo, keď Denis skupinovo zamietol. „Tak čo poviete?" Tomáš mi venoval spýtavý pohľad s prstami ešte stále zamotanými do mojich vlasov „Jasné že hráme!" vyhŕkol Peťo, ktorý sa odkiaľsi zjavil aj so svojim slameným klobúkom a s tamburínou (áno, s tamburínou) v ruke. „Počítaš!" vyhŕkol Jurík a všetci sa rozpŕchli do strán. Zmätene som pozrela na Kamilu. „Schovávačka!" objasnila mi krútiac hlavou nad mojou nepozornosťou a zmizla pod schodiskom babskej chaty.

Kamila

Moja nálada sa razom otočila o stoosemdesiat stupňov. Ak mi ešte kedysi bolo dobre a bola som šťastná a happy a v siedmom nebi a v rozprávkovom raji a neviem kde všade ešte, teraz som tam nebola. Ak som bola kedysi nadšená, že mám kopec nových priateľov, super dvojtýždňový kemp, teraz by som bola najradšej doma a nikdy v živote sem neprišla. Naozaj nikdy. Dokonca moje zúfalstvo naberalo taký ráz, až som chcela, aby moja sestra nikdy nebola priviedla Drahého Daniela a on by nepovedal našim o tete Jarke a naši by mi nikdy nedovolili nikam ísť. Dobre, na drahého Daniela som naštvaná nebola a bola som rada že ho moja sestra má a že ho poznám, ale nemohol, sakra, prísť o týždeň neskôr? Takto bol aj on jeden z príčin, ktoré spôsobili, že sa mi zrútil svet. Keď Peťo povedal, že hráme a Jurík povedal, že počítaš, utekala som hneď k babskej chate. Tešila som sa ako také malé dieťa a ešte viac, pretože ma pod schodami našli ako poslednú, takže som vyhrala kolo. Potom počítala Lujza, pretože sa k nám práve vtedy pridala. Rozbehla som sa aj s Juríkom smerom k lesu za chalanskou chatou, kade prechádzal malinký prúd horského potôčika. „Tak kam?" pošepky som ho okríkla. Chvíľu rozmýšľal, no potom začul Lujzino: Schovaný-neschovaný idem! Kývol na mňa a zahli sme za roh chaty. Vtedy nastal okamih pravdy. Ktorú som však nechcela ani náhodou poznať. Dve postavy na lavičke. Sedeli prilepení k sebe navzájom a napriek tomu že všade bola tma, tú nezameniteľnú šticu by som si nikdy nepomýlila. Srdce mi prestalo biť a pľúca prestali dýchať. „Héj vy dvaja," zasmial sa pán Dokonalý Stano, ruku mal prehodenú cez Jankin driek. „Nenechajte sa rušiť," žmurkol na nich Juro, „my sa tu tiež len schovávame." Janka sa začala chichotať, ale jej smiech ku mne prechádzal len z veľkej diaľky. Potom sa nahla ku Stanovi a... oni sa pobozkali!!! Ááááááááá!! Pomóc! Normálne sa pobozkali! „Poď Kamča, ideme," počula som Juríka, no nereagovala som. Stála som tam a civela do zeme. Potom som cítila, ako ma odtiahol za rukáv mikiny ďalej od zamilovancov a civel na mňa, pretože som musela vyzerať, akoby som padla prinajmenšom zo sekvoje. „Prepáč," cítila som ako sa mi do očí rinú slzy, „musím ísť...potom ťa nájdem!" Nechala som ho tam stáť a utekala som nájsť svoju, zatiaľ šťastnú, spriaznenú dušu Júliu.