Super leto??? Áno, prosím!!!

27.

Júlia

V predposledný deň prvého turnusu sme už boli ako vetrom ošľahané profesionálky. Navyše dnes bol náš deň- deň indiánov. Ak vynecháme Zombie, bolo by to perfektné! Ráno všetky dievčatá- vrátane animátoriek- zaklipkali mihalnicami na všetkých chlapcov v okolí a oni až do pol dvanástej vláčili vetvy na postavenie obrovitánskeho típí. My baby sme sa medzitým nasťahovali na lúku a namiesto chystania indiánskych kostýmov sme chytali bronz. V hnedých šortkách a bikinách s indiánskym vzorom som sa cítila skoro ako Pocahontas, akurát že s blond vlasmi. Lážo-plážo sa však rýchlo skončilo a my sme sa na zvyšok dňa navliekli do dlhých, hryzavých, hnedých tričiek, ktoré sme si previazali špagátom aby vyzerali ako šaty. So zapletenými vlasmi a farebnými čelenkami sme museli vyzerať ako infantilní blázni, ale mali sme to v popise práce. S lukom a tulcom na chrbte som sa otočila ku Kami plaziacej sa suchou trávou. „Sakra, ako to škriabe!" zamrmlala a pohladkala si koleno. Deti sa za ňou krčili ako za právoplatnou Apačkou. Všetci sme sa tvárili neuveriteľne dramaticky, akoby sme vážne šli na lov bizónov a nie len nájsť tretie súťažné stanovište našej družiny. „Počkaj, padá ti čelenka!" zašepkal Samo a zaviazal Diane šatku na mašličku. Nenápadne som sa usmiala a typovala som kedy padne ich prvá pusa. „Máš tú mapu naopak," informovala ma moja najlepšia kamarátka s úškrnom a ja som namrzene otočila naschvál zožltnutý papier. Pri vysokom smreku som odbočila doľava a prešla som okolo černicových kríkov. „Niekde tu musí byť!" šomrala Kami nespokojne. Postavila som sa na spadnutý strom a oči mi takmer vypadli z jamiek. To čo som uvidela rozhodne bolo toľko hľadané terčovisko- bolo tam však aj niečo oveľa lepšie. „Vidím ho!" povedala som a než som to stihla zastaviť, všetky deti sa ozlomkrky rozbehli.

Kamila

Bol vysoký. Teda, nie hneď ako žeriav, ale dosť nato, aby bol od nás vyšší aspoň o hlavu. Prvé, čo som si všimla, bola jeho hnedá štica, odstávajúca na všetky strany. Jeho účes vyzeral, akoby sa veľmi, veľmi, veľmi dlho nečesal. No čo, aspoňže nemal dementný účes, ako to nazývame s Julčou. Pomerne moderný, dementný účes mal dokonca vlastnú charakteristiku: Oholím si boky hlavy, zvyšok zakrútim do tvaru roztopenej zmrzliny a mám pocit, že som cool. Aj Radko sa tak chcel dať nedávno ostrihať, ale Júlia mu to zakázala. Keď hovorím zakázala, nemyslím tým zakázala. Musela použiť nejaké motivačné reči alebo čo, lebo Radko teraz všade vykladá, ako to vyzerá hrozne. Som na Júliu proste hrdá, ale teraz späť k nášmu novému objavu, chlapcovi s krovinorezom. Áno. Keď Júlia skríkla: vidím ho!!! hneď som vedela, že to nejaké obyčajné stanovisko nebude. Samozrejme, že som mala pravdu. Veľký červený kruh ako terč sa síce nedal prehliadnuť ale aj tak som všimla skôr jeho. Mal asi dvadsať, možno trocha viac, ale čo tam potom. Fialové tričko s logom nejakej neziskovej organizácie, zodraté čierne číňany, narámky zo šnúrok korálikov na oboch rukách, plus v jednej držal červený krovinorez Husqvarna, ktorým sa zrejme snažil zarovnávať živý plot, dokým sme sem nevtrhli aj s našimi deckami. Počkať, deti!!! Rozbehli sme sa s Júliou za nimi. Už boli pri terči a čítali zadanie novej úlohy. Teda, Samo si ho čítal a vymýšľal ako túto úlohu zvládne zrejme sám, pretože ostatné decká sa nahrnuli ku krovinorezačovi. „Ty tu bývaš?" vyzvedala práve Lucka, keď sme ich konečne dobehli. Zasmial sa a pri pohľade na jeho úsmev som sa skoro zosypala. Júlia tiež. Viem to, pretože je moja kamoška a zároveň ma práve buchla do chrbta, takže asi tak. „Nie, nebývam tu," povedal pomaly. „A čo tu teda robíš?" pridala sa k hromadnému spovedaniu tohto fešáka aj Hanka. „Povedzme že," položil si ten nebezpečný nástroj na zem, „že tu len pomáham svojej babičke." Všetky decká sa zasmiali. „A ako sa voláš?" pridala sa Diana. Dvihol hlavu, pohľadom vyhľadal nás dve a zaškeril sa. Myslím ,že nemusím opisovať, čo sa s nami v tej chvíli dialo. Žmurkol na Dianu: „Volám sa Stano."