Super leto??? Áno, prosím!!!

33.

Júlia

Keď sme o pol jedenástej konečne spratali deti do chatiek, netúžili sme po ničom inom, než spratať do chatiek aj seba. Je to naozaj ťažké keď sa najmladší člen tábora prikliešti na vašu najlepšiu kamošku, starší chalani sa rozhodnú, že nechcú bývať s mladšími a väčšina starších báb s jačaním vybehne z chatiek pretože videli pavúka. S Lukášom po boku sme sa vliekli na poradu, ktorá bola v jedálni, nedbajúc na neskorú hodinu, pretože na zajtra bolo treba chystať hodne vecí. Tábor kde je takýto počet detí s takýmto veľkým vekovým rozmedzím je občas vážne „o hubu". Sadla som si na podlahu medzi Kamilu a Eriku, obom som im venovala unavený úsmev a zapla som si mikinu. „Tohtotýždenný turnus bude rozdelený na starší a mladší kmeň..." začala bez zbytočných slov rozprávať Kika. Bola oveľa sympatickejšou vedúcou, ako minulotýždenná Jana, no v niektorých chvíľkach mi prišla trošku príkra a tvrdohlavá. „Mladší, mladší, mladší...." šepkala si Kamča so zatvorenými očami akoby prednášala nejakú mantru. „Takže vedúcimi troch mladších skupín budú Timo," chalan v hrozných zelených kraťasoch prikývol, „Anka, Martinka, Gabika, Ivo, Aďa, Mišo a Rasťo." Dievčatá si tľapli do dlaní a povzbudivo sa zaškerili na šomrajúcich chalanov. Už som videla tie sedemročné princezničky ako bežia cez lúku a jačia „ a Mišóóó...." - deti ho skrátka milovali. „Takže vy ostatní máte na starosti starší kmeň, deti sú rozdelené do dvoch skupín po štrnásť..." prednášala ďalej. Kamča nahnevane zamraučala a pozrela na mňa s mučeníckym utrpením. „Skupina jedna," Kika podala papier Erike a my sme sa k nej rýchlo naklonili aby sme zistili, kto sú naší tohtotýždenný kolegovia. Ja. Kamila. Erika. Lukáš. Bože môj už to ani nemôže byť lepšie! Vyšklbla som jej papier z ruky a prebehla som očami zoznam detí. S panikou v očiach som sa pozrela na svojich kolegov a pohľad som znova zabodla do papiera, akoby sa tie mená mohli vymazať. Stela Podhorská. Bianca Mórová. Jazmína Nováková.

Kamila

„Bože, Erika, som taká rada že sme s tebou na izbe," krútila som hlavou a zároveň sa snažila dať si vlasy do gumičky. Poobzerala som sa dokola: „Teda, ak sa dá toto nazvať izbou." Vlastne to bola len taká miestnostička, vybavená ešte skromnejšie ako tá, v ktorej sme bývali pred tým. Strop bol popukaný, jedno z dvoch okien v noci prefukovalo a lampa na strope sa vždy zažla až na tretí pokus. „Jémine, no tak sa nepototo z jedného pavúka nad posteľou," pravrátila oči Erika. Sadla si na posteľ a zohla sa k šnúrkam na teniskách. Júlia podišla k dverám a oprela sa o zárubňu. „ Ja len dúfam, že nám sem už nikoho nehodia, keďže tu máme o jednu posteľ navyše," zamyslene civela niekam oproti. „Hej a ešte to, ako asi zvládneme tie krpaté žaby," pokrčila som nosom. Mala som na mysli ružovučké hviezdy tábora, Stelu, Biancu a Jazmínu. Bola som fakt zvedavá ako si poradia so svojou obuvou, keď sa budú musieť niekam vyšplhať. „Hej baby," prerušila naše pesimistické úvahy Erika, „ keď ich nebudeme zvládať, tak sa o ne postará Lukáš, no nie?" Obe sme sa usmiali. Lukáš bol fajn, naozaj fajn. Včera večer zaujal asi dvanásť malých drzích chlapcov obyčajnou hrou, čím u nás získal veľké sympatie. A bol tiež docela fešák. Býval v chatke za stromami, práve sme sa za ním chystali, aby sme potom všetci spolu nahnali svoju skupinu na lúku, čo mohlo byť nesmierne obtiažne aj nemuselo. „Fajn, tak poďme, nie?" zavelila Erika a otvorila dvere. Júlia počkala, kým výjde von a potom na mňa šepla: „A čo les? Kedy sa tam zastavíme?" Pokrčila som plecami. Hovorila o Stanovi a našej asi okrem Eriky, Lukáša a malého Šimonka jedinej nádeji na tento týždeň. Vyšli sme von, obe premýšlajúc nad možnosťami opätovného stretnutia sa s ním. Ocitli sme sa na lúke, po ktorej sa už preháňal kŕdeľ deciek aj animátorov. „Počkaj, šak mi odpovedz!" kričala afektovane a vtieravo blonďavá Jazmína na Lukáša. Spolu so svojimi kumpánkami, Stelou a Biancou ho práve prenasledovali cez vysokú trávu. Pozrela som na Júliu, ktorá sa tvárila ako nažhavený dikobraz a zatvárila som sa podobne.