Super leto??? Áno, prosím!!!

47.

Júlia

Ak by som dostala napísať tisícslovnú slohovú prácu na téma „Vec, ktorá ma v živote najviac prekvapila", všetkých tisíc slov by bolo on. Alebo Stano. Alebo by som striedala on a Stano, aby to bolo zaujímavejšie. Padla mi sánka a takmer som pustila na zem Peťove ukulele aj krabicu s ovocím. „Baby," zatiahla Erika hlasom zasnenej zakliatej princeznej a pokúsila sa zatváriť, že ju to vôbec nešokovalo. „Stanóóóó!" zahučal Braňo, vyskočil naňho a obaja sa takmer zrútili dozadu. Martin sa na nás uškrnul a nadvihol obočie. V očiach za okuliarmi mu hrali malé ohníčky, akoby aj on chcel každú chvíľku niekomu vyskočiť do náručia. „Baby!" zakričala Klaudia a prerušila naše slintanie. Asi to pochytila od svojho miláčika Iva. „Poďme sa ubytovať, okej?" ukázala na chatu s drevenými dverami natretými nazeleno. „Nechajme tu týchto infantilných bláznov!" dodala kučeravá Barbora prevracajúc očami. Vteperili sme sa do miestnosti plnej postelí a skríň. „Spím hore!" zajačala Vanessa a vybehla po drevenom rebríku na poschodovú posteľ. „Ja dole!" Majka v zelenom tričku skočila na priečňu pod ňou. S Kamilou sme sa na seba bojovne pozreli. „Berieme túto!" zajačali naraz Silvia a Andrea, z ktorých sa behom desať minút šplhania do kopca stali najlepšie kamošky na život a na smrť a my dve sme sklamane zhrbili plecia a rezignovane sme obsadili dve veľmi staré postele v rohu. „Asi som umrel a dostal som sa do nejakého neba plného sexi kočiek!" zarehotal sa chalan s výraznými modrými očami stojac vo dverách. Sisa, Sima aj Andrea sa polichotene zachichotali a Barbora pokrútila hlavou a prevrátila očami, až jej skoro vypadli. „Vypadni debilko, toto je môj splnený sen!" pridal sa ďalší s krivým úškrnom. S Kamilou sme si vymenili pohľad a oboch neúspešných baličov sme obišli, nasledujúc Lujziku, ktorá navrhla aby sme šli dať do poriadku kuchyňu, kričiac na Stana a Braňa, aby prestali cukrovať a priniesli nám saponáty. Na tvári sa mi rozhostil blažený výraz. Ešte nikdy som sa tak netešila umývaniu riadov.

Kamila

Doupě, ako tu všetci nazývali chatu číslo tri, bolo naozaj útulné miesto, pozostávajúce z kuchynky, jedálne a trocha väčšej miestnosti so samými stoličkami. S Júliou sme zadychčane vrazili do kuchynky a poobzerali sa dokola. Bola malá a červená a bolo v nej množstvo igelitiek, vriec a ďalších mechov, ktoré bolo treba vybaliť. Lujza tleskla a vyhlásila: „Tak zlatíčka, dáme sa do toho." Lujza bola síce malinká, ale zato raz tak ukecaná a vtipná, preto ju tu všetci milovali. Zohla som sa k prvej igelitke a začala som vykladať konzervy s kukuricou, keď do dvier vtrhol Stano. „Myslíš že...," chystal sa položiť otázku, ale potom nás zbadal. Mňa s konzervou v každej ruke, Júliu s balíkom špekačiek. V jednej ruke držal Pur, druhou na nás ukázal. „Vy," hlesol a zatváril sa akože vidíš mami, ja som ti hovoril, že Santa existuje! Júlia sa nevinne usmiala a ja som mu zakývala (nič trápnejšie nás už totiž v tej chvíli nenapadlo). „Nejaký problém?" ozval sa prívetivo ženský hlas a všetci sme sa k nemu otočili. Vo dverách stála žena v stredných rokoch s odfarbenými vlasmi a úškrnom na tvári. Mala na sebe športovú súpravu od číňana a ruku mala položenú na hlave obrovského bieleho salašníckeho psiska. Bol taký veľký, že stojacej Lujzi siahal dokonca až po lakeť a keď od radosti zavrtel chvostom, trafil mi ním nohy a ja som sa mierne zapotácala. „Teta Jarka?" ozvala som sa prekvapene. „Ale no táák, nie som až taká stará," zasmiala sa možno až príliš nahlas, „hovor mi jednoducho Jarka, dobre Kamilka?" Potom sa otočila na Julču a zamyslela sa: „alebo ty si Kamilka?" Stano si čupol a len tak-tak sa uhol veľkému ružovému jazyku, ktorý naňho zaútočil. „Prestaň, Hunter!" rozosmial sa a Jarke povedal: „To prvé bolo dobre." Jarka sa usmiala a pozrela na Julču: „Takže ty si Julka." Obe sme sa na ňu usmiali, bola strašne milá. „Braňo, čo keby som ti povedal, že som veštec?" spýtal sa Stano Braňa, ktorý práve vtrhol medzi nás. „A čo keby som ti ja povedal, aby si zapojil chladničku?"

Júlia

Po doupratovaní kuchyne, pri ktorej Lujzika viac rozkazovala ako umývala som s mechom smetia vyšla z dverí, kričiac za Kamilou, že jej to nedarujem, pretože si Stana ukradla na celú štvrťhodinu, čo umývala vnútro mrazáku. „Čo komu nedaruješ?" vyzvedal chalan s podobným čiernym igelitovým vrecom. „Ideš ku košu?" opýtala som sa namiesto odpovede. „Hej," prikývol a tmavé vlasy odstávajúce od čela mu nadskočili. „Tak tebe darujem toto!" do voľnej ruky som mu bezočivo vtisla svoj mech odpadkov a otočila som sa naspäť do kuchyne kričiac, že ďakujem. Potom som vzala svoju najlepšiu kamošku a ťahala som ju do chaty prebrať najnovšie udalosti, no tam nás už vystriehla Klaudia, ktorá nám šikovne zverila, aby sme šli skontrolovať chalanov do spoločenskej miestnosti, pretože tí dnešní muži už sami nič nezvládnu, jasné že okrem teba zlatko, vlepiac Ivovi v slnečných okuliaroch rýchlu pusu na líce. Zvláštne, ako rýchlo sa k nám pridala Simona, keď počula slovo chlapci. „Ách, trvalo mi celú večnosť vybaliť sa!" posťažovala sa nám a vyhopkala po schodoch. „Jéj Simonka, celú dobu som ťa hľadala!" povedala rozžiarene Paula a strčila jej do ruky metlu. „To upratuješ, či niekam odlietaš?" Nadhodil Braňo, tľapol si so mnou a potom povedal, že máme naklusať naspäť do kuchyne, pretože Lujzi nemá koho komandovať. Bolo naozaj ťažké nezbožňovať ho hneď od prvej sekundy, hlavne keď sa tváril, akoby sme sa nezoznámili len dnes ráno, ale akoby sme sa poznali už celú večnosť. Aj s tým jeho permanentným výškerom, tmavou šticou a tým, ako sa kdekoľvek a kedykoľvek zjavil. Až dovečera sme poriadne makali a keď sme si už za tmy sadli k pahrebe a Tomáš so šatkou zapálil oheň, cítila som sa ako súčasť jednej veľkej skvelej partie. Z jednej strany som mala svoju spriaznenú dušu Kamilu, z druhej vyškerenú Eriku a kdesi oproti som videla Stana ako si prehrabuje vlasy a štuchá do Peťa s gitarou. Usmiala som sa. Áno, vyzeralo to na skvelú partiu.

Kamila

Večer som si síce líhala príšerne zmorená, napáchnutá dymom z ohniska a vyštípaná komármi, ale zato s dobrým pocitom. S nikým som ešte nebola superblízka priateľka, ale páčilo sa mi, že sa tu k nám nováčikom všetci správali, akoby nás poznali odjakživa. S Julčou sme si narýchlo zlepili postele, aby sa v tej malej izbietke vôbec dalo chodiť a po pár sekundách k nám vhupla aj Erika, ktorá oveľa radšej prenechala Paule svoju posteľ na druhej strane izby. Zaželali sme si dobrú noc a zavreli oči. Počula som šepot Andrei, Silvie a Simony, z ktorých sa už v prvý deň stala nerozlučná trojka. Dobrou správou tiež bolo, že som si zapamätala všetky mená. Okrem našej zostavy z vlaku plus malý, trocha vykoľajený Tomáš, roztomilá Majka, nie, načo by som ti s tým pomohla Simona a ľudí pristupujúcich do dodávky tu bolo ešte ďalších deväť ľudí. Plus Jarka, ktorá zmizla rovnako nečakane, ako sa tu dnes zjavila. Kým som umývala mrazničku, Stano mi prezradil, že býva v dome v lese neďaleko a že takto zvykne odísť a že sa určite vráti, lebo nám v kuchyni nechala Huntera. Bola som v siedmom nebi a už som sa videla, ako bozkávam ruky drahému Danielovi, lebo len vďaka nemu som dnes mohla so Stanom čistiť chladničku. Júlia bola na mňa trochu naštvaná. Ale za ten deň sme toho ešte toľko stihli porobiť, že z nás vyprchalo úplne všetko, aj tá trocha žiarlivosti. Ešte sme s Maťom a Martinom nanosili drevo pod striešku (pričom Maťo nezabúdal sledovať jedným svojím modrým okom Andreu a jej kamošky), varili sme s Lujzou cestoviny, vyzametali každý kútik, pričom sme sa s Paulou navzájom štuchali metlami, skrátka, všetko vyzeralo dokonale... Avšak ráno som sa zobudila na to, ako som mnou Vanessa trasie a čosi mi kŕčovito rozpráva. „Nevieš, kde sú?" prenikal ku mne jej hysterický hlas. „Čo to meleš? Kto je kde?" zývla som si. „Ostatní predsa," povedala Vanessa, akoby sa tým všetko vysvetľovalo. Nechápavo som sa pozrela na Julču a Eriku, ktoré tvárili zmätene. Erika pokrútila hlavou: „Sme tu len my. My nové baby a Martin."