Vlčie Dievča

1. KAPITOLA

*Volám sa Luna celým menom Luna Izabela Darvin a som ako každé iné dievča, chodím na strednú, bývam s rodičmi a kvôli nepríjemným udalostiam som väčšinou samotárka, čo si nahováram, som samotár od narodenia...  *

Už mi asi preskočilo. Zatvorila som diár ktorý mi mama darovala pred rokmi. Po chvíli rozmýšľania som ho znova otvorila a pokračovala.

*Tento deň je/bol na dve veci. Ako vždy ma ráno zobudil otravný budík. Vstala som a  išla do kúpelne si dať rýchlu sprchu. Potom som pokračovala podľa každodennej rutiny.  Keďže vonku bola zima obliekla som si čierny pulóver a legíny, zobrala som si tašku a zišla po schodoch do kuchyne kde už mama čakala s hriankami. Rýchlo som to do seba hodila a pri dverách si obliekla kabát, čiapku a obula si čižmy.

Do triedy som vošla presne 5 minút pred zvonením. Sadla som si na svoje zvyčajné miesto a vybalila si učebnice na hodinu dejepisu s našou triednou. Ako môže byť niekto tak nudný. 

Po zazvonení prišla triedna aj s nejakým chalanom. Ktorý sa predstavil sa ako Max López. Prekvapil ma svojím nezvyčajným výzorom ale tým istým podivným spôsobom mi pripadal... sympatický? 

Keďže nikde nebolo voľné miesto a ja som sedela jediná sama tak ho triedna posadila ku mne.

Ako si sadol a otočil sa ku mne. ,,Ahoj volám sa Max." oslnivo sa na mňa usmial. S nezáujmom som povedala ,,Ja som Luna." Chvíľu na to sa ma spýtal či by som mu poukazovala školu a ja som z divných dôvodov súhlasila. Už teraz si zničil reputáciu na tejto škole a pochybujem že sa s ním bude niekto baviť. 

Na prestávke sme si stihli ešte vymeniť telefónne čísla s tým, že by chcel aby som mu pomohla s poznámkami. Po škole som išla rovno domou, veď kam by podivínka ako ja mala po škole ísť. *

Toto je márne, načo mi je diár?! Viem že mama je psychologička ale nemusí ma nútiť písať ešte aj doma. S týmto som zatvorila diár a išla spať.

☆☆MAX☆☆

Hneď ako som vošiel do triedy, tak som ju uvidel. Veľmi sme sa podobali, presnejšie povedané sme boli skoro na vlas rovnaký, no ona si to pravdepodobne nevšimla. Mali sme rovnaké oči a aj črty tváre. Triedna ma ku nej posadila a my sme sa predstavili. Po škole som išiel domou povedať všetko rodičom. V byte som otvoril priechod a vošiel doň.

☆☆LUNA☆☆

Ďalšie ráno som pred školou stretla Maxa a v triede som dostala niekoľko dráždivých narážok ale nevnímala som to. Kto by to už len počúval po rokoch. Cez hodiny sme sa z Maxom rozprávali a zistila som, že sme sa narodili v ten istý deň! Po škole ma odprevadil až domou kde ma už čakala mama.

Spravila som si úlohy, naučila sa atď. Ale keď som si balila veci, tak mi zabzučal mobil.

Max: Ahoj Luna máš čas?
Ja: Áno, prečo?
Max : Som v parku ak máš čas, príjdi
Ja: Spýtam sa a napíšem ti
Max: Ok

Spýtala som sa mamy ktorá pripravovala večeru. S radosťou to povolila keďže som mala doteraz neexistujúci sociálny život.

Ja: môžem
Max: Tak príď do parku, budem ťa  tam čakať pri bráne
Ja: Ok, hneď som tam

Prezliekla som sa, zobrala potrebné veci a vyrazila. Už bol skoro február a ja mám o 13 dní narodeniny. Možno budem mať tento rok s kým oslavovať..... nieže by som chcela ale.... Presne prvého februára. Moje 16 narodeniny až tak nevnímam ako ostatný, pretože iné dievčatá na šestnástku majú párty ale moji rodičia sú skoro vždy odcestovaný takže to nemá cenu oslavovať.

S týmito myšlienkami som už došla do parku. Trochu som sa rozhliadla a uvidela som Maxa. Sedel na kraji parku. S úsmevom som ku nemu pribehla a sadla si ku nemu. Zatiaľ som si ho obzrela. Mal na sebe červenú kockovanú košeľu a rifle. Divím sa že nezamrzol. Ja ešte nosím hrubú vetrovku. 

Po chvíli do mňa strkol a ja jeho späť, a tak sme sa tam naťahovali až ma začal štekliť. Smiali sme sa ako blázni. Keď ma už prestal štekliť išli sme na večeru pretože už bolo neskoro a obaja sme vyhladli. Išli sme do rýchleho občerstvenia a ako som jedla, tak sa Max na mňa pozeral. Bolo to čudné ale ignorovala som to. Po večeri mi Max zaviazal oči a viedol ma neviem kam. Keď sme tam dorazili tak mi odviazal  šatku z očí a predomnou stála červená motorka. A nato sa ma Max spýtal: ,,Prevezieme sa?"

,,To je tvoja?"
,,Hej. Čo si si myslela že som ju ukradol?"
,,Emm... "
Začali sme sa smiať ako blázni.
,,Ak chceš tak ťa na tom naučím jazdiť"
,,Určite, aby som sa zabila." povedala som so smiechom ale Max to bral vážne. Vysadil ma na motorku a začal mi hovoriť ktorá páčka je na čo. 

Po hodine som to už ovládala celkom fajn. Keďže už mám vodičský tak to išlo ľahšie. Už bolo neskoro tak ma Max zobral domou. Ja som išla rovno do postele a rozmýšľala o celom dni. Konečne mám kamaráta.....

Ráno som znova vstala s úsmevom na perách. Teraz som si spomenula že už len 12 dní a mám narodeniny. Pre menšiu zmenu som na seba nedala svoje pôvodné čierne oblečenie ale obliekla som na seba niečo viac výrazné, béžový pulóver, legíny, béžovo čierne tenisky a trochu sa namaľovala. V rýchlosti som zobrala tašku a obliekla si hnedý kabát a rýchlo bežala do školy lebo som meškala. V skrini som vlastnila peknú zvierku rôznorodých kúskov oblečenia len preto lebo mi rodičia vždy niečo kúpili keď boli na cestách čo bolo dosť často.

Keď som vošla do triedy bolo už po zvonení. Mali sme prvú hodinu geografiu a tak som sa ospravedlnila učiteľke a išla do lavice kde už sedel Max.

"Si sa nám tu nejako nahodila, je dneska nejaký špeciálny deň?" spýtal sa Max

"Dávaj pozor." odvetila som mu ale mal pravdu. Dneska je špeciálny deň. Prvý deň keď nie som osamote.

Cez celú hodinu som sa s Maxom rozprávala o mojom novom štýle obliekania no on si z toho len robil srandu. 

Po škole sme išli s Maxom do parku na tú istú lavičku ako predtým a dohodli sa že toto miesto bude "naše". Aj keď sme sa dlho nepoznali, cítila som sa po rokoch uvoľnene. A hlavné bolo, že som mala priateľa, s ktorým som sa mohla rozprávať.