Vlčie Dievča

28.KAPITOLA

Už som oblečená a sme pripravený. Teraz idem hore sa pozrieť ako to tam je. 

Ouu do riti! Toto bude zlé. Idem za nimi im pomôcť. Cítim ich ešte vo vnútri domu. Čo tam stále robia?!

,,No konečne som vás našla prečo ešte nejdete von? Vonka je vojna skoro už aj u vás doma a vy tu len tak postávate?"

,,Hej veď už sme vyslali väčšinu vojska a my tam ideme teraz." to myslia vážne? veď to je prehraný boj! 

Vybehla som von s ostatnými.

Išli sme rovno do stredu no ja Oliver, Max a Teo. Stále zízali na moje oblečenie lebo oni boli nabalený ako na Severný pól. Ako sa v tom vedia hýbať? Ja som začala útočiť dýkou a hviezdicami. Je ich veľa takto to nikdy nevyhráme! Musia príjsť moji. Vzniesla som sa do vzduchu a začala otvárať zem. Na zemi podomnou sa otvorila trhlina. Bolí to, trhá ma to zvnútra lebo to nie je môj živel. Musím to vydržať. Musím.

Konečne je zem otvorená. A ja som padla na kolená na zem. Moji ľudia vychádzajú z tej trhliny a vrhajú sa na upírov. Hneď ako som nabrala energiu, som sa tiež na nich vrhla. Zacítila som niekoho vzadu. Rýchlo som sa vytočila a aj som ho zasiahla no zo zadu do mňa zabodol menší nôž. O dakoľko sekúnd pri mne už stál Max.

,,Počkaj zoberem ťa dnu." nestihla som namietať a už ma bral dnu.

Posadil ma na stoličku. A pozrel sa mi na ranu.

,,Tá rana nevyzerá dobre. Idem po obväzy."

,,Do riti. To páli." Podišla som ku zrkadlu ktoré tu je. Otočila som sa. Uhádla som. Je to malí nôž, s niečím na čepeli. Chytila som ho za rúčku a vytiahla si ho. Tá bolesť je neznesitelná. Musela som vykríknuť no uvedomila som si to keď sa na mňa pozrel Max s vyvalenými očami. Ruky sa mi klepali tak že mi spadol aj ten nôž z ruky. Max ma posadil na stoličku a dal mi dole oblečenie. Cítila som ako sa pozerá na môj chrbát.

,,Čo zízaš!" vybafla som

,,Ni..nič". zakoktal sa a začal mi tam dávať nejakú masť. 

Potom mi to začal preväzovať nejakými obväzmi.

,,Hotovo."

,,Diki. Ideme?"

,,Teraz? Veď len teraz som ti to doviazal."

,,Hej teraz, ak si myslíš že takto to vyhráme tak si na omyle. Ten nôž som si mohla vytishnúť sama. Vidím ako nie ste pripravený na túto vojnu." Višla som von.

,,Toto nedopadne dobre. Musíme to urobiť takto....."

Povedala som mu plán.

,,Ja idem plán povedať Teovi a ty Oliverovi." povedala som Maxovi.

,,Tu si. Rýchlo poď." našla som Tea a chytila som ho za tričko a ťahala von. Dala som mu zbraň. Pištoľ, neviem či nepoznajú či iba nepoužívajú. 

Povedala som mu plán a obydvaja sme sa rozbehli do svojich strán. Ja idem na Západ.

Už som na svojom mieste. Začala som hádzať ohnivé gule do ostatných a niektorým som vysala krv. Musím doplniť energiu a to je teraz to najjednoduchšie riešenie.

Dobre všetci sme na mieste. Ja som sa vzniesla do vzduchu. šetci sme sa už vznášali. Ja som zatvorila oči a myslela na oheň. Krásny a príťažliví ktorí je príjemne teplý. Nie. Za ním je zlo. Zlo v podobe čiernej hmly s červenými očami a tesákmi. ,,Nie!" Vykríkla som a zo mňa vyšla červená žiara ktorá je obklopená temnotou.

☆Z pohľadu 3.osoby☆

Všetci boli na odlišných svetových stranách. Oliver na východe, Teo na severe, Max na juhu a  Morgana na západe.

Zo všetkých vyšla žiara. Z Olivera zelená, Tea  modrá, Maxa biela no z Morgany zatiaľ žiadna. V tom z nej vyšla síto červená žiara a spojili sa no z Morgany v tom vyšla tmavofialová až čierna žiara ktorá obklopila Morganinu červenú žiaru a v tom bode kde sa spojili, sa začal dymiť čierny dym až z toho vznikla hmla. Čierna hmla s červenými očami a zubami.

☆MORGANA☆

Nie len to nie už som otvorila oči a pozerala sa zlu do očí.

,,Morgana!! Sklamala si, nemáš tu už čo robiť, ju už nezachrániš ! Hahahahahahaaaa.."

,,Morgana. O čom to tu bľaboce?!" ja som len sklopila zrak a vypustila moje zlé ja.

,,Pane. Ja som nič nespravila! Dohodu splním."

Pohybom som naznačila môjmu ľudu nech lanom zviažu Maxa, Lauru, Rori, Alexa, Erika,,Olivera a Tea.

No tak dobre Morgana. Nechám ťa ale za pomoc budeš musieť trpieť. Pozrel sa na  Olivera a začal vchádzať do jeho tela. Ovládol ho.

Začal sa meniť. Meniť na padlého. Vlasy, oblečenie a aj jeho oči no a tie krídla čo mu vyrástli na chrbte. Hriešne čierne. Je krajší ako pred tým, začína sa mi páčiť. Tá sila ktorá z neho vyžarovala.

,,Hahahaaaa.... Teraz budem vládnuť svetu! A ty budeš moja pravá ruka alebo. Muhahahaha..."

Z jeho rúk ku mne vystrelila tmavá žiara a zasiahla presne boju hruď. Aj ja som sa začala meniť. Od hlavy až po päty šaty červené a niečo som pocítila na chrbte. Boli to krídla. Tiež boli čierne a nádherné. Rozprestrela som ich. Z otvoru v zemi začali vychádzať poskoci. Majú obrovské krídla a ľudské telo. Na ruke majú to isté tetovanie. Čierne krídla. Každý ho mal niekde inde. Niekto na zápestí, na ramene či kde.

Zasmial sa a ja s ním. Morgana. Zober ich a daj do cele. Zobrala som tie "kráľovské rodiny"  do väzenia. Všetko bolo cele z ocele. So štyrmi  malými okienkami s mrežami v nich. Vlkolakov som dala do jednej a upírov do druhej cele. Pekne oddelene.

Keď som ich rozväzovala všetci na mňa čumeli.

,,Čo malo znamenať to čo povedal? Že si sklamala a že nepustí ani ju? Koho? A ako sklamala? Pracuješ pre neho? Kde je Luna? Žije?"

,,Prrrr...prrrr..prrr... veľa otázok. A ani na jednu z nich nemienim odpovedať." zahriakla som ich.

Dala som im nejaký  jed po ktorom sa nemôžu hýbať. S hlavou hore som z tade vyšla a išla za ním.

,,Pane. O všetko je postarané."

,,Dobre Morgana. Týchto zober do cele a obleč si tieto šaty. V tej krabici sú aj lieky na poranenia."

Hodil mi krabicu a moji ľudia mi hodili laná a ja som ľudí dala do ciel. 

Potom som išla som do Luninej izby a prezliekla sa do šiat. Krásne. Urobila som si vlasy a išla za ním. 
,,Pane. Hotovo."

,,Vyzeráš nádherne, no tak poď."

Išli sme presne na miesto kde sa spája územie upírov a vlkolakov. Teraz on nejako spod zeme vyvolal obrovský čierny hrad.

Mňa poslal po väzňov nech ich donesiem sem do cele.

Konečne. Posledný.

Išla som si po veci. On mi dal izbu. Úplne hore vo veži a ja som sa tam nasťahovala. Nie zlé.