Vlčie Dievča

34.KAPITOLA

Nemohla som sa prestať na to dívať.  Bolo to hrozné vidieť dom v ktorom som "vyrastala" a prežila veľkú časť života zbúraný. Tí sluhovia si nás nevšimli ale aj tak ma Max potiahol aby sme išli preč. Všetko bolo v tom dome. Aspoň že sme si zobrali náhradné oblečenie a moju kreditku so všetkými peniazmi. Ale nie je tam dosť peňazí na všetko čo budeme potrebovať. Musíme niekde ísť lebo si nás všimnú, utekali sme k lesu orientovaný podľa našich inštinktov.

V lese sme preberali kde pôjdeme. Ako vlkov by nás tu asi našli. V tom ma napadlo. Teta Marta má sídlo v Californii a ja mám dosť peňazí na letenky pre nás všetkých a ešte sa mi aj zvíši. Ohlásila som to a už som volala a kupovala letenky. Boli dosť drahé ale radšej ako sa nechať odviesť. Ale letenky sú iba na obed. A tích ktorí ostali doma tiež určite odviedli. Teraz sme iba 17 z 30. Sme vo veľkej nevýhode. Aj keby sme boli všetci tak by sme ho asi neporazili a teraz sme iba sedemnásti. Čo môžeme spraviť okrem nájsť v ľudskom svete spojencov? Asi nič iné nám neostávalo. A teraz musíme vyriešiť otázku Kde budeme asi tak spať?

Našli sme si menšiu jaskyňu kde môžeme prespať. Nič moc ale lepšie ako nič. Išli sme hľadať drevo a nejaké ovocie.

Keď sme dojedli tak nám napadlo že keby sme urobili oheň hneď by nás prezradil dym tak oheň nepripadal k úvahe. Nakoniec sme sa rozhodli že budeme spať premenený na vlkov a ráno pôjdeme niečo uloviť. Som len dúfala že nás tu ľudia nenájdu.

Večer som nemohla zaspať tak som išla obehnúť okolie.  Bežala som s vetrom o závod až som došla ku potôčiku kde som sa napila. Krásny mesiac  osvetľoval cestu predomnou. Išla som pri potôčiku až som došla k jednej skrytej jaskyni. Odhrnula som vetvičky a vošla dnu. Okolo mňa poletovali svetlušky s modrým svetlom. Keď som išla viac dnu uvidela som prekrásnu brezu z modrými listami. Prekrásne. V tomto lese som bola 100 krát ale toto som tu ešte nevidela. Krása. Kým som sa kochala započula som tichý smiech. Rýchlo som sa dala do obrannej pozície a spoza brezy vyšla žena v modrých šatách.

,,Neboj sa. Tiež som vlkolak. A nechcem ti nič spraviť len pomôcť. Nič nehovor a ani sa nič nepýtaj. Dám ti túto magickú guľu ktorá ti pomôže rozoznať človeka, vlkolaka, upíra alebo magické bytosti." Ja som bola len s otvorenými ústami keď mi podala tú guľu.

,Kto ste?" vykoktala som sa.

Usmiala sa a povedala

,,Tykajmi  a volám sa Tuntaja." 

Čo??? Tá Tuntaja? Tá ktorá skoro vyzabíjala celý klan vlkolakov a upírov?

,,Ešte sa stretneme..."

Dodala a zmizla. Ja som sa ocitla na lúke. Obzerala som sa okolo seba a pripadalo mi to ako by to všetko bol len sen ale v ruke som mala tú guľu a v hlave sek ktrorý mi hovoril že o tom všetkom nemám nikomu povedať.  Veď sa nemám čo čudovať. Veď Tuntaja je jedna z najmocnejších vlkolačiek na svete.  Už je neskoro tak by som sa už mala vrátiť ale už teraz mám energie na rozdávanie a už aj slnko vychádza. Bežala som tak rýchlo ako som vedela no a takto rýchlo som nikdy nebežala. Ale aj tak som videla všetko podrobne. Vstávajúce vtáčiky, zvieratká a krásne stromi. Nikdy som takto zretelne nevidela. Prekrásne. Už som došla. To som bežala až tak rýchlo?

Všetci ešte spali tak som si ešte raz obehla jaskyňu a keď som bola dakde za ňou tam som ucítila poskokov. Najprv som si nebola istá ale teraz keď som ich uvidela tak som uverila. Našli nás. Bežala som naspeť aby som všetkých upozornila. 

Všetci ešte spali šťuchala som do nich a keď to nepomohlo začala som ich hrísť. A keď chceli vykríknuť tak som im dala labu na ústa. Pomohli mi pozobúdzať ostatných. Povedala som im čo som videla. Všetko sme si zobrali a utekali ešte hlbšie do lesa. Keď sme si boli istý že sme sa ich striasli tak sme si už konečne mohli ľahnúť. Všetkým som povedala polovičnú pravdu o tej guli. Povedala som že mi to dali otec s mamou v jednej krabičke. Zdá sa že som ich presvedčila. V tom v kroví niečo zašumelo. Z krovia vyskočili poskoci. sme obkľúčený...