Vlčie Dievča

33.KAPITOLA

Zobudila som sa na nejakej posteli sama, stále vo včerajskom oblečení. Aspoň, že oblečená. Je toto hotel? Na nočnom stolíku bol lístoček. S mobilným telefónom. Ten som si strčila do nohavív a trochu sa upravila. Išla som vrátiť izbu a išla som hľadať auto. V aute na displeji bolo napísané že je 9 hodín. No tak to bola žúrka. Povedala som si sarkasticky a vyrazila som domou.

Zaparkovala som a zobrala tašky s nákupom. Išla som rovno do izby. Nejak som sa prevŕtala popri matracoch až som sa dostala ku posteli. Tam som si rozložila veci a pomaly ukladala naspäť. Asi si nikto veľa nepospal keď doteraz ešte spia.

Ja som si ľahla na posteľ a čakala. Pomaly sa prebúdzali. Keď ma Max zbadal hneď ku mne pribehol.

,,Kde si bola? Už sme si mysleli že ťa uniesli."

,,Neboj sa. Veď sa nič nestalo. A som živá a zdravá."

Usmiala som sa. A on sa konečne ukľudnil. Dala som mu veci čo som kúpila pre ostatných. On ich zobral a porozdával. Ja som si začala čítať nové knižky. Bez nich by som sa zblázdnila.

Niečo tu vonia. Je to slanina. Volské oká... hrianky. Hneď som sa išla pozrieť na tú pochúťku, no na ceste do kuchyne som ich našla poobliekaných v oblekoch. To akože vážne?

,,To vám šibe? Obleky? Vidno že ste na zemi nikdy neboli. A vy dievčatá akože, čo chcete robiť s tými šatami z 90 rokov? To vám šibe? Nejdeme na ples! Dajte si to čo som vám kúpila. A ide sa dnes ešte nakupovať. Ste nenapravitelný prípad." Im asi nedochádza, že tu sa môžu obliecť do toho istého čo mávajú doma. A to, že skadial zohnali obleky a šaty sa ich radšej ani nepýtam. Myslím, že by sa mi odpoveď nepáčila.

,,Prečo? Veď tu sa to nenosí?"

,,Nosí ale nie na dennom poriadku. Oblečte sa a ideme! Inak vás nepoznám a hľadajte si bývanie!"

,,No tak dobre."

Povedali zborovo

,,Ale vyberám ja. No a tie obleky si dajte dole. Vyzeráte ako z cirkusu." hmm... zaujímalo by ma či vôbec vedia čo je cirkus.

Uškrnula som si a dala si posledný kúsok hrianky.

Pred odchodom som sa trochu upravila a hlavne prezliekla.

V obchode som im nakúpila obrovskú kopu oblečenia a doma sme to nemali kam všetko uložiť. Toto mi ešte vrátia aj z úrokmi.

Večer sme vymýšľaly plán no nič nám nenapadalo. No a aby som nezabudla, zajtra musíme ísť späť lebo sa Rori, Erik, Barbara a Natália premenia. Musíme to vyvolať lebo to by sme sa načakaly. Je trochu neskoro pre Rori a Barbaru a trochu skoro pre Natáliu a Erika ale už to ďalej nepočká, lebo je tu tá možnosť že sa premenia nečakane a to by museli prejsť neskutočnou bolesťou.

Dnes. Práve dnesm musím premeniť Rori, Erika, Barbaru a Natáliu. Musíme vyliezť na Hriešny vrch. Ten kopec má na vrchu kopu snehu tak sa musíme naobliekať. Teraz musíme vyraziť lebo nestihneme spln.

Autom sme dorazily pod Hriešny vrch. Odtadeto musíme po vlastných. Batohy sme dali Erikovi, Žofii, Barbare a Natálii.

Išli sme všetci okrem Sarah, Daniela, Rebeky, Alexa,  Grace, Adeli, Diani, Noaha, Bena, Adama a Kristíny. Oni zostali strážiť lebo nikdy nevieš. Pešo sme išli asi kilometer a tam sa uistili že tam nikto nie je. Premenili sme sa, aspoň tý ktorý mohli a všetci si sadli na nás, vlkodlakov, takže nemali ani kilo.  Ja som bežala úplne vpredu. Bola som plná adrenalínu. Skákala som po skalách a bežala som rýchlo ako som vedela.

Už ma bolia tlapy a to sme iba v strede cesty. Nie nadarmo je to najvyššý vrch v okolí. Aj ostatný boli unavený no boli nižšie a išli pomalšie. Našla som menšiu jaskyňu aby sme si oddýchli. Ľahli sme si do kruhu aby sme si odpočinuli. Boli sme umrznutý. Upíri išli pozrieť či tu nie sú na okolí ľudia. Ja som si ľahla a zatvorila oči. Nič som nevnímala až do mňa niekto drgol. Bol to Max a oznamil mi že už musíme ísť. Všetci nasadli a išli sme ďalej.

Laby som mala premrznuté a nos tiež. Išli sme za sebou a ja som sa bránila tomu aby niekto zistil že mi je zima. No v tejto zime mi ani kožuch nepomohol.

Konečne. Konečne sme došli. Je tu nádherne. Dookola sú vysoké stromy so snehovou prikrývkou a pred nami bola lúka. O chvíľu bude polnoc tak sme sa pripravili. Chcem v nich vyvolať premenu no doteraz som o tom čítala iba v knihách.

,,Už je čas."

Oznamil mi Teo. Ja som len kývla a premenila sa na človeka. Všetci sa rozostúpili. Rori, Erik, Lukas, Barbara a Natália sa postavili predomňa. V očiach im bolo vidieť že sa boja.

,,Nebojte ale možno to bude trochu bolieť." Nechcela som im dávať falošnú nádej, bola tu vysoká pravdepodobnosť, že niečo pokazím.

Povedala som a roztiahla krídla. Premenila som sa. Všetko. Šaty, vlasy a aj topánky.

Šaty po stehná, podkolienky, čierny make-up a vlasy rozpustené. Pri mne boli reťaze zo smoly. Prestala som cítiť tú mrazivú zimu a jediné čo som mola schopná cítiť bola ťiaha reťazí.

Keď bol mesiac úplne jasný a presne nad nami, dala som rozprestrené ruky pred seba. Z rúk my vyšiel bielo zelený jas. Musela som zatvoriť oči lebo celé telo ma pálilo. Cítila som výchor vôkol mňa. 

Pomaly som otvorila oči a predomnou stali štyria vlci. Rori s hnedým kožuchom, Erik s tmavohnedým kožuchom, Barbara a Lukas s svetlohnedým kožuchom a Natália so sivím. Ja som spadla na zadok a premenila sa naspäť predtým ako som začala cítiť silu zimi. Zas som mala koženku a rifle. Bola mi zima tak som sa z posledných síl premenila na vlka. Všetci sa len prizerali. Po chvíli ma Max podoprel lebo som už len ležala na zemi. Odviedol ma pod strom a tam som si ľahla. Max sa ku mne pritúlil aby mi nebola zima. Dychčala som a nemala som energiu sa ani pohnúť. Zatvorila som oči a asi som zaspala lebo teraz ma niekto budil. Bol to Max a už musíme ísť. Zase.

Spánok mi dodal energiu ale nie dostatok aby som behala ako predtým. Išla som posledná a Erika, Žofiu, Lukasa a Barbaru iba zaúčali.

Keď sme boli už skoro dole premenili sme sa na ľudí a pomaly zišli dole. Nechceli sme ľuďom privodiť infarkt z toho, že uvidia svorku vlkov.

Doma nás čakalo nepríjemné prekvapenie. Celý dom bol rozobratý na kusy a ja som zacítila sluhov Evila. Bol to hrozný pohľad...