Vlčie Dievča

3. KAPITOLA

Počula som ako auto vchádza do garáže. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla, a zišla dole. Sadla som si na gauč a počula ako sa odomykajú dvere. Ako rodičia vstúpili, tak som bola ako na ihlách. Nevedela som ako začať.

,,Mami, oci?" zavolala som na nich.

Áno zlato? Potrebuješ niečo?" spýtali sa zborovo.

,,Mohli by sme sa porozprávať?" neverím že toto robím.

,,Dobre hneď sme tam" odpovedala mama aj za otca.

Zatiaľ som sa pripravovala ako začať ale nevedela som ako a tak som to nechala na improvizáciu. Zatiaľ si mama a otec prisadli.

,, Zlato stalo sa niečo?" pozrela sa na mňa ustráchaným pohľadom.

,, Už viem že nieste moji biologický rodičia." stále to viem zviesť že je to žart a že si robím srandu. Veď ani neviem prečo toto robím! 

Oni len na mňa pozerali a po chvíli sa pozreli na seba. Akoby si čítali myšlienky.

,,Tak vieš aj to že nie sme z tejto zeme." neveriacky som sa na nich pozrela.,,Takže ideš do Malvernu. Vedeli sme že to príde ale my dvaja sme ťa brali ako svoju." to sa dohodli na nejaký vtip?!

,, A pôjdete so mnou?" pozrela som sa na nich a ďalej hrala tú ich hru ktorá trochu zachádzala príliš ďaleko.

,, Radšej nie, nám sa tu už zapáčilo"

,, Dobre tak si idem pobaliť veci. A chcem aby ste vedeli že budete navždy moji rodičia" dúfala som že ma zastavia a povedia že je to vtip ale nič také nespravili.  Slzy mi začali  stekať po tváry hneď ako som sa im otočila chrbtom. 

Keď som si všetky veci natlačila do 3 kufrov, sotva som ich zavrela. Ale ako som sa pozrela na hodinky bolo už 11:00 a tak som si šla ľahnúť lebo sme sa s Maxom dohodli že príde ráno o 7:00 po mňa s autom a pôjdeme do toho "jeho sveta" Rodičia tu zostanú ale môžem prísť kedy chcem. Radšej už idem spať lebo nie som nejaký ranný vtáčik a budem dúfať, že sa zobudím a dnešok bude iba sen.

Ráno som vstala už o šiestej, takže som mala jednu hodinu na prípravu a uvedomenie si, že to nieje sen. Nevedela som sa rozhodnúť či si dať šaty alebo tričko lebo, no prvý dojem. Rozhodla som sa pre ružové tričko, legíny a nejaké doplnky, to tričko som dostala ako darček ale nikdy som ho na sebe nemala. Trochu som sa upravila a z dola už rozvoniavali palacinky. Rýchlo som zobrala menšiu čiernu kabelku a napchala do nej veci čo mi ešte zostali. Všetko mi pripadalo ako sen. Včera som čakala  že prídu za mnou do izby a povedia že si robili srandu ale nič také sa nestalo. 

Keď som zišla dole, už som mala na stole svoje palacinky. Boli super ale vonka zatrúbilo auto tak som zobrala kufre von a Max mi ich pomohol dať do auta, nevedela som vnímať čo mi hovoria lebo som stále dúfala že sa zobudím, všetko sa udialo tak rýchlo.

Rozlúčila som sa s rodičmi a sadla si na miesto spolujazdca.

Išli sme asi desať minút. Zastali sme pred vysokým panelákom. Vytiahla som si kufre z auta a Max mi pomohol s ďalšími dvomi a tak som mala len jeden v ruke. Vošli sme dnu a išli víťahom na dvanáste podschodie. Nechápem čo tu robím a dúfam že ma neunesie, pretože sa stále poznáme len niekoľko dni! Na dvanástom poschodí sme išli do bytu číslo 122.

Keď sme boli vo vnútri, tak mi Max povedal, že si mám sadnúť do obývačky. Sadla som si na gauč a čakala. Nevedela som čo sa deje.
Z rozmýšľania ma vytrhol Maxov hlas ,,Luna poď sem aj s kuframi" zakričal na mňa z druhej izby.
,,dobre" zakričala som naspäť.

Vošla som do izby a tam bolo niečo ako portál z rozprávok.

,,To je čo?" spýtala som sa s obavami.

,,To je portál do Malvernu" Takže to nieje vtip???
,,Poď" povedal, tak som šla a Max zatiaľ s dvoma kuframi zmizol v portáli. Zobrala som posledný kufor a išla do portálu a dúfala, že ma to nezabije.

Keď som sa konečne obzrela, bola som na prekrásnej lúke. Max mi naznačil aby som ho nasledovala. Poslušne som išla za ním ale zo srdca neznášam keď mi niekto hovorí čo mám a nemám robiť. Ale zahryzla som sa do jazyka.

Po desiatich minútach cesty v tichu som sa opýtala kam ideme. Odpoveďou mi bolo: ,,domou"

Vedela som že moji rodičia sú kráľ a kráľovná ale stále som nechápala.
Takto sme išli ešte ďalších päť minút keď sa pred nami zjavilo veľké mesto a na kopci hniezdil obrovská vila. Bola obrovská a celá biela keď som sa pozrela z diaľky.

Za pätnásť minút sme došli ku tej vile na kopci. Nechápala som. Bývam tu?

Vo vnútri to bolo obrovské. Vstúpili sme do jednej miestnosti, asi to bola hala. Na kresle sedel jeden asi štyridsať ročný muž ktorý sa zabával ako sa žena v kresle hrá s asi s päť rožným dievčatkom. Boli to asi moji rodičia.

,,Mami, oci toto je Luna" hádala som správne.

Pozreli sa na mňa a tá žena sa postavila a objala ma, a povedala s úsmevom ,,Ahoj ja som tvoja mama a to je tvoj otec" nie najhoršie predstavenie ale stále dosť.... neobyčajné? Takúto vetu nepočujem každý deň.

Aj ja som sa usmiala. Povedali, aby sme si sadli a povedala im o sebe. Potom mi "mama" povedala že som mladšia dvojička Maxa. Pri tom sa Max uškrnul. A povedala mi že zajtra na moje narodeniny bude večierok návratu princeznej a večer bude premena. A že ma na raňajkách zoznámi s dvomi mojimi sestrami Rori a Laurou a s dvomi bratmi Ericom a Alexom. Väčšine som nechápala. Aký večierok? Aká premena? Preboha, kam som sa to dostala?!

Takto ma Max zobral poprezerať si vilu. Bola obrovská a priestranná. Povedal mi kde je jedáleň, a že raňajky sú od siedmej do deviatej, obed presne o dvanástej a večera o šiestej. Napomenul ma znova, že zajtra mám byť na raňajkách o siedmej.

Ďalej ma zobral do izby, ktorá by mala byť od teraz moja, až sánka mi spadla keď som do tej izby vykročila. Mala som manželskú posteľ s nebesami, knižnicu, obrovský gauč s televízorom, v podstate byt so všetkým čo potrebujem. Nad všetkým so len žasla. Veď to bolo obrovské ako skoro celý dom v ktorom som doteraz bývala!

Keď som sa konečne dovybaľovala, tak som si dala pyžamo a zmyla make-up. Keď som vyšla z kúpeľne, tak som bola taká unavená, až som zaspala hneď ako som si ľahla na tú obrovskú mäkučkú posteľ.