Broken ||n.horan au✔

five

,,Ty?" Nadvihol obočie nahor a uchechtol sa nad mojím vystrašeným výrazom tváre.

,,Ja neviem," šepla som, snažiac sa ustáliť svoj hlas, ktorý sa triasol zimou, ktorá náhle pohltila moje telo
,,Zlatíčko, je polnoc a ty si v priestoroch, o ktorých by si ani len nemala vedieť, takže myslím, že si sa stratila," skonštatoval s úškrnom na perách.

Bola som vystrašená a netušila som, čo mu mám povedať. Jediné, čo som vedela, bolo, že sa odtiaľto musím dostať preč.

,,Mohlo by sa ti niečo stať, v tejto štvrti nebývajú slušní ľudia. Poď so mnou, zoberiem ťa domov," náhle prehovorí, na čo nestihnem reagovať, len vnímam jeho veľkú dlaň, ktorá zviera látku od mojej bundy.

Prekvapená jeho činom zaklipkám očami, no nesnažím sa vytrhnúť ruku, ktorá je ochranne zabalená v tej jeho.

Možno to bude tým, že moje oči v tejto chvíli nevnímajú nič iné, len tmu, ktorá bola kedysi mojím útočiskom, no dnes mi naháňa strach.

Je mi jedno, že ma odtiaľto ťahá cudzí mladík, ktorého kroky sa zdajú rýchle. Potrebujem sa odtiaľto dostať preč, pretože muži, ktorí idú oproti mne, nevyzerajú na to, že by sa so mnou chceli pozhovárať.

Vydýchnem si, keď sa zrazu ocitnem mimo tmavej a zapáchajúcej uličky. Avšak jediné, na čo sa zmôžem, je zmätený pohľad, ktorý venujem blonďavému chlapcovi.

,,Nastúp si," poukáže na auto, ktoré stihol odomknúť, zatiaľ čo ja som pozorovala jeho tvár.

,,Nepoznám ťa," ujasním mu, a tým naznačím, že sa odmietam posadiť do auta.

,,Takže sa radšej necháš znásilniť tými chlapmi, ktorých si videla v uličke?" Nadvihne obočie nahor a v jeho hlase je mienka po pobavení.

,,Znásilniť ma môžeš aj ty," trucujem, pretože z neho pociťujem isté nebezpečenstvo.

Jeho hlasný smiech ma prekvapí natoľko, že sa moje oči neprirodzene roztvoria.
,,Chcem ti len pomôcť, ale keď nechceš, nechaj tak a ostaň v týchto pochybných priestoroch," uštipačne prednesie a zahodí špak z cigarety na zem.

Jeho postava sa vzdiali od tej mojej a nasadne na stranu vodiča. Spoza okna auta mi daruje pohľad, ktorý však hneď sklopí nadol, aby mohol naštartovať za pomoci kľúčov, zvieraných v rukách.

Keďže predstava toho, že by som sa znova stretla s tými mužmi, mi moc nevonia, otvorím dvere od auta a nesmelým pohybom zaujmem miesto vedľa neho.

,,Zmenila si názor?" Uchechtne sa, na čo ja pretočím oči.

Samozrejme, že mu neplánujem odpovedať a on očividne odpoveď ani nečaká.

Auto sa zrazu vydá smerom, ktorý mi je neznámy a až v tejto chvíli si uvedomím, že on nemá ani poňatia o tom, kde bývam.

,,Kde bývaš?" Zrazu sa spýta, na čo si zahryznem do pery, pretože mu neviem odpovedať na otázku, ktorú mi položil.

,,Prisťahovala som sa len dnes a nie som si istá, či to viem," nervózne sa pomrvím na sedadle, ruky si položím do lona, kde ich obzerám z každej strany.

,,Vieš vôbec, ako sa voláš?" Nepríjemným hlasom prednesie mojím smerom.

,,Samozrejme, že viem," oplatím mu jeho tón hlasu, ktorý nebol najmilší.

,,Mohla by si mi povedať meno, možno ťa podľa neho spoznám," zahryzne si do spodnej pery, keď sa moja hlava otočí jeho smerom.

,,No tak, to asi ťažko," pretočím nad ním oči, keďže namiesto toho, aby sledoval cestu, sleduje moju tvár.