Broken ||n.horan au✔

thirty-eight

°°Mohli sme mať všetko, čo by si chcela. Mohli sme mať druh neskúsenej lásky, no ty si všetko odmietla.

Niall

Pozerám, ako sa telo Tirnity stráca v objatí Louisa a moje ruky sa ocitnú v pästiach. Hnev, kolujúci v mojich žilách, schovávam, pričom sa zhlboka nadychujem, čím sa upokojím.

,,Zavolaj mi," to sú posledné slová, ktoré povie Harry pred tým, než spolu s Louisom odchádza. Zabuchnú sa za nimi dvere, na čo spokojne vydychujem. No keď si uvedomujem, že sa ku mne Trinity začína opäť správať ako keby som pre ňu nič neznamenal, moja spokojnosť mizne.

Urobím niekoľko krokov k Trinity popritom, ako si obliekam bundu, plánujúc odísť z tohto domu presne tak ako Louis a Harry. Dnes potrebujem byť sám a urovnať si v hlave všetky myšlienky, zaujímajúce sa len o jednu jedinú osobu, a to o Trinity.

,,Kam ideš?" pokrčí neprirodzene obočie a jej ruka sa ocitá na mojom predlaktí. Ako keby sa mi tým snažila naznačiť, že nechce, aby som odišiel. Pozerá sa priamo do mojich očí, pričom premiestňuje ruku z môjho predlaktia na moju tvár.

,,Domov," šepnem, pretože si nie som istý, či by som dokázal rozprávať normálne, keď je tak blízko. Stojí len pár centimetrov odo mňa a už dávno som prišiel na to, že jej blízkosť sa stala mojou slabosťou.

,,Čože? Prečo by si mal ísť domov? Dnes sme sa predsa dohodli, že budeš u mňa spať," nechápavo sa zatvári a jej zrak sa stále zaujíma o moju tvár. Pozoruje ma až príliš dlho a jej oči sú pre mňa až príliš návykové na to, aby som od nich bol schopný odtrhnúť pohľad.

,,Myslím si, že ti nebudem chýbať," bolestne sa uškrniem, uvedomujúc si, že v poslednej dobe sa ku mne správa viac odťažito, čo sa mi samozrejme vôbec nepáči.

,,O čom to zase hovoríš?" strasie sa a jej ruka mizne z mojej tváre, pričom sa tvári, ako keby nevedela pochopiť moje slová. Prejde si rukou cez vlasy, zastrkujúc si jeden prameň za ucho, keďže jej zavadzia vo výhľade na moju osobu.

Mlčím a znova začnem robiť kroky vpred, no aj tentokrát som zastavený jej rukou.

,,Niall, dobre vieš, že bez teba nezaspím," zúfalo si povzdychne a zosilní stisk na mojom predlaktí, na čo k nej pootáčam svoju hlavu.

Nikdy mi nič také nepovedala, dokonca sa o tom ani nezmienila. Brala moju prítomnosť ako samozrejmosť a ja som robil to isté. Avšak teraz ju nedokážem brať ako samozrejmosť a to ma dostáva do nepríjemnej situácie, kedy myslím na to, že by sme mohli náš vzťah posunúť.

,,Nie, neviem to, nič také si mi nikdy nepovedala," uchechtnem sa, skrývajúc svoj zmätok z emócii prebývajúcich vo vnútri môjho bytia. Hoc sa chcem každej tejto emócie zbaviť, nedarí sa mi to a každá jedna emócia, namiesto toho, aby zmizla, vsakuje do mojej mysle.

,,Myslela som si, že to vieš," pokrčí neprítomne ramenami a svoj pohľad premiestňuje na podlahu, čím poukazuje na to, že je zahanbená svojimi slovami, čo vôbec nechápem. Nechápem zmenu jej nálad či postoj, ktorý sa voči mojej osobnosti stále mení. Raz je milá a dáva mi svoju náklonnosť prechovávanú ku mne najavo a raz je úplným opakom. Neukazuje žiadnu náklonnosť a správa sa tak nedostupne.

,,Čo mi to robíš, Trinity," povzdychnem si a môj hlas znie až príliš ticho, takže neviem, či moje slová počula.

,,J-a," chce niečo povedať, no nakoniec sa jej pery zatvárajú a začne sa nervózne obzerať po miestnosti. Pokrútim hlavou nad zmenou jej chovania, vyzliekajúc si svoju bundu. Zovriem látku bundy vo svojej ruke, dávajúc ju späť na vešiak. Pritlačím sa na jej telo a tým jej naznačím, že ostávam.