Broken ||n.horan au✔

nineteen

Niall

Je pár minút po polnoci a ja znova stojím pred domom Trinity. V jej izbe a všade naokolo mňa je hlboká tma. Moje oči vyhľadajú izbu Trinity, snažiac sa vymyslieť, ako sa do nej dostať.

Nespokojne zavrčím, keďže si aj ja sám uvedomujem, že dostať sa do jej blízkosti bude neuveriteľne ťažké. Odhodím na zem cigaretu, ktorú som mal medzi svojimi, chvejúcimi sa perami a zašľapujem ju svojou topánkou.

Nechápem, ako sa jej podarilo vyhnúť sa mi, čakal som ju neďaleko jej domu celé hodiny, no ona neprišla.

Stiahnem si čiapku čiernej farby až k svojmu čelu a pomalým pohybom sa snažím vyšplhať na okno, ktoré patrí izbe Trinity. Zhlboka dýcham a snažím sa nespraviť žiaden hluk, ktorý by ma mohol prezradiť. Hryzúc si svoje pery, preložím nohu za zábradlie, ktoré ma delí od izby Trinity.

Spokojne vydýchnem, keď stojím na vlastných nohách a moju tvár otočím k oknu, ktoré je pootvorené aj napriek zime, ktorá panuje vonku. Tento fakt ma znepokojí natoľko, že bez toho, aby som premýšľal o tom, čo robím vkročím do izby, v ktorej je Trinity.

Jej sediaca postava ma vystraší, no krik, ktorý vyjde z jej pier ma donúti uvedomiť si, že ma nemôže spoznať.

,,To som ja, Trinity," snažím sa hovoriť potichu, čo sa mi našťastie aj podarí. ,,Nekrič prosím," naliehavo prehovorím, na čo jej postava vstáva z postele.

,,Čo to má znamenať?" Jej hlas je našťastie taktiež tichý, čo ma uistí o tom, že ani ona nechce, aby nás niekto počul.

,,Chcel som ťa len vidieť," priznávam, robiac krok k jej maličkosti, ktorá sa hneď na to o krok vzdiali.

,,Zbláznil si sa?" Pýta sa takmer nečujne, čo ma zaskočí.

,,Myslím, že áno," prikyvujem na znak súhlasu, keďže jej blízkosť ma núti šalieť aj zo vzduchu, ktorý prúdi mojim hrdlom.

,,Mal by si ma nechať na pokoji, Niall. Nevyspím sa s tebou," s istotou v hlase prehovorí, čo ma istým spôsobom zabolí aj napriek tomu, že mi ide z časti aj o strávenú noc s ňou.

,,Hovorila si, že nie som zlý len iný tak, prečo si teraz o mne myslíš to najhoršie?" Nadvihnem obočie, čo ju zaskočí. Necítim sa v jej prítomností dobre, vždy ma pohlcuje nervozita a ja sa jej potrebujem zbaviť. Len neviem ako.

,,To som povedala, pretože som si myslela, že ma berieš ako niekoho koho nechceš zneužiť. No znova som sa mýlila," šepne a ja si uvedomím až v tejto chvíli, že jej hlas obsahuje plač.

,,Ty si plakala? Prečo si vlastne takto v noci hore?" Pýtam sa starostlivý tónom hlasu, ignorujúc jej predošlé slová, ktoré sa mi v tejto chvíli zdajú až príliš nepodstatné.

,,Prečo ty stojíš v mojej izbe?" Odfrkne si, no vidím na jej tvári isté znepokojenie.

Znova nerozmýšľam o svojich skutkoch a už stojím pri jej postave, zovierajúc ju v objatí.

,,Nedotýkaj sa ma," šepne, no nesnaží sa oddialiť z blízkosti môjho tela.

,,Povedz mi, čo sa stalo a potom sa ťa dotýkať nebudem," poviem do jej vlasov, no svoje slová nemyslím vážne. Aj keby som chcel nezvládnem sa, nedotýkať jej maličkosti.

,,Snívalo sa mi o tej autonehode. Bolo to všetko také skutočné," Vzlykne a hoc si to pravdepodobne neuvedomuje jej hlava sa zaborí do mojej hrude.

,,Som tu s tebou, Trinity," upokojím ju tým, že prejdem po jej tvárí svojou rukou. ,,Vždy," dodám, na čo ona nesúhlasne pokrúti hlavou.

,,Prestaneme sa vídať, Niall," hovorí, odťahujúc sa odo mňa, no ja si ju automaticky znova pritiahnem k hrudi.