Broken ||n.horan au✔

three

Hoc som svoje oči otvorila pred pár hodinami, nepohla som sa z postele, ktorú som obývala od včerajšej noci. Pozerala som sa na biely strop, ktorý sa mi v tejto chvíli zdal zaujímavý.

Nemalo zmysel dýchať, nemalo zmysel kráčať, nemalo zmysel žiť. Bez neho sa zdal ťažkým aj ten najmenší nádych, ktorý vykonávali moje pľúca.

Rukou som si zotrela slzy, ktoré kĺzali po mojej tvári a prechádzali až k mojej trasúcej sa pere. Nevzlykala som nahlas, bolo to až príliš vyčerpávajúce a ja som nemala dostatok síl, aby som to zvládla.

Moje sily sa vyčerpali už tak dávno, že som to prestávala vnímať.

Prestala som vnímať všetko, čo som vnímala kedysi. Život, ktorý pre mňa znamenal pred pár mesiacmi tak veľa. Vzduch, pomocou ktorého som ostávala nažive. Srdce, ktoré bolo kedysi v celku a bilo rýchlejšie každým Zaynovým dotykom

xxx

,,Počuješ to?" Môj nesmelý hlas, ktorý položil otázku sa ozýval tichom, ktoré nastalo v Zaynovej izbe, ktorú osvetľoval len mesačný svit.

,,Čo?" Jeho tvár sa ponorila do môjho krku, kde začal pokladať svoje plné pery.

,,Tlkot môjho srdca," zalapala som po dychu, keď zobral medzi zuby moju citlivú pokožku na krku.

,,Zrýchľuje sa," šepol a svoju tvár nadvihol oproti tej mojej, na čo som sa pousmiala.

Zaynova ruka zobrala tú moju a položila ju na miesto, kde sa nachádzalo jeho srdce.

Bilo rýchlejšie než zvyčajne a to ma usvedčovalo o tom, že sa v tejto chvíli cíti rovnako ako ja.

,,Spôsobuješ to ty," svojimi veľkými hnedými očami prepaľoval tie moje a ja som si myslela, že sa zbláznim od šťastia, ktoré sa rozlievalo po mojej pokožke a v mojom vnútri.

,,Ja-a, asi ťa milujem," zakoktala som sa a sklopila zrak k svojim rukám, ktoré zvieral Zayn.

Snažila som sa zhlboka dýchať a v duchu som svoje slová oľutovala, ešte nikdy som mu niečo takéto nepovedala, bála som sa, že on to necíti rovnako.

,,Ja teba tiež," nesmelo sa ku mne priblížil, ako keby sa bál, že sa mu vzdialim a on ma už nikdy nezachytí.

xxx

Vzduch a vzlyky, ktoré som zadržiavala sa zrazu uvoľnili. A ja som prestala ovládať svoje zúfalé stony, ktoré opúšťali moje ústa.

Všetky časti môjho srdca, ktoré boli už dávno roztrhané, sa trhali znova.

Aj napriek tomu, že som sa pokúšala nadýchnuť, nešlo to. Strácala som vzduch, pretože moje hlasné vzlyky mi zabraňovali nadýchnuť sa. Postavila som sa z postele a hoc som nevnímala svoje kroky, ktoré smerovali k oknu, kráčala som.

Rukami som otvorila okno, z ktorého náhle začal prúdiť teplý vzduch, ktorý som potrebovala.

Zhlboka som dýchala a plakala, ako som to robievala každé ráno. Dnešný deň nebol ničím odlišný od toho včerajšieho.

Stále tie isté spomienky, stále ta prudká bolesť, ktorú vnímam až príliš dobre.

Ničím samú seba, no čo ak som bola zničená už dávno? Vedela som, čo sa stane za pár minút, no nečakala som, že dnes to bude o niečo skôr.

Dvere sa prudko otvorili a aj napriek tomu, že som k nim neotočila hlavu, vedela som, že v nich stojí moja mama.

,,Trinity," jej vystrašený hlas ma možno mal nejako ovplyvniť, no nestalo sa tak.