Broken ||n.horan au✔

twenty

Trinity

Cítiac sa tak zle, pozerám do zrkadla, v ktorom vidím odraz jeho ležiaceho tela. Pravidelne dýcha a hoc sa nechcem pozerať na jeho tvár, padne mi na ňu zrak. Jeho mihalnice sa mierne trasú, čo ho robí ešte krajším než je.

Uvedomujúc si, že môj včerajší čin bol nesprávny, sa pomalými krokmi vydám smerom k posteli. Sadám si na ňu, pozorujúc jeho tvár a hoc nerada, potrasiem jeho ramenom, snažiac sa ho prebudiť.

,,Niall," šepnem tichým hlasom, na čo sa mi dostane z jeho strany len nesúhlasného zamrmlania.

,,Za necelú hodinu sa začína škola," naliehavým tónom hlasu poviem a moje ruky drtia jeho odokryté plece.

,,To ma nezaujíma," jeho tvár sa zmení v neopísateľnú grimasu, na čo si nespokojne povzdychnem.

,,Trinity, si hore?" Nadskočím, keď sa mi do uší dostane hlas Caroline, postavím sa na nohy a rýchlymi krokmi sa vydám k dverám.

,,Áno som," poviem dostatočne nahlas, a tým predídem možnosti, že by tu chcela vojsť.

,,Dobre," poviem, a hneď na to počujem kroky smerujúce mne neznámo kam.

,,Niall, okamžite vstávaj," skríknem šeptom, na čo on otvorí oči. Párkrát nimi zamrká a potom si ich pretrie rukami. Zmätene sa obzerá po priestore, ale keď mu padne zrak na mňa, usmeje sa.

,,Aj tebe prajem dobré ráno," hravo pretáča oči a hneď, ako sa mu otočím chrbtom, cítim za sebou jeho postavu, tlačiacu sa na môj chrbát.

,,Pôjdem sa prezliecť a počkám ťa pred domom," šepne blízko môjho ušného lalôčika a viem, že keby som sa od neho v tej chvíli neodtiahla, tak by ho zhrýzol.

,,Nie, to nemusíš, zoberie ma Caroline," nepozriem sa jeho smerom a len sa snažím odstrániť jeho ruky z môjho pásu.

,,Nie, zoberiem ťa ja," hoc mu nevidím do tváre, viem, že na nej koluje hnev, prejavujúci sa na jeho čele, ktoré sa určite mračí.

,,Niall, povedala som predsa, že sa prestaneme stýkať," zúfalo šepkám, dúfajúc, že ma aspoň raz v živote poslúchne, no sama viem, že uňho niečo také nie je možné.

,,A ja som povedal, že sa neprestaneme stýkať," zavrčí a prudkým pohybom si moju maličkosť otočí jeho smerom, na čo zalapám po dychu a moje rozstrapatené vlasy sa mi dostanú do tváre.

Odhrnie ich pomalým pohybom a bruškami prstov sa dotkne môjho líca.

,,Tak krásna," šepne a nakloní sa k mojej tvári, mračím sa, keďže túto činnosť robí v poslednom čase často a ja ju považujem za viac než zlú.

,,Prestaň, prosím," môj hlas je zúfalejší, než predtým, on si to všíma, no neodďaľuje sa odo mňa, ba naopak, jeho telo sa pritlačí na to moje ešte viac.

Môj dych sa zadrhne uprostred hrdla a hoc sa ho znova snažím nabrať do pľúc, nedarí sa mi to kvôli jeho blízkosti.

Znova cítim to známe teplo, pohlcujúce všetko, čo sa nachádza v mojej mysli. Neviem, čo to je, no viem, že nie je správne niečo také cítiť.

,,Vedel som, že to cítiš aj ty," pokladá hlavu do záhybu môjho krku, na čo sa strasiem a moje kolená sa podlamujú, no jeho ruky ma zachytia. Uchchetne sa nad mojou nestabilitou, vediac, že to spôsobil práve on. ,,Cítiš to teplo, keď si v mojej blízkosti, však? Priznaj to!" Nalieha a v jeho hlase nie je žiadna pochybnosť. Je si istý svojimi slovami, ktoré sú, bohužiaľ, pravdivé.

,,Cítim to, ale narozdiel od teba to cítiť nechcem," v mojom hlase panuje istota a tým sa mu snažím naznačiť, že moje slová myslím smrteľne vážne.