Broken ||n.horan au✔

eight

Nečakala som na Asthonove slová alebo jeho ľútostivé pohľady. Zdvihla som sa zo stoličky a hoc bola stále hodina, odišla som z triedy. Zachytila som pár zmätených pohľadov a aj krik profesorky, no neprikladala som tomu žiadny význam.

Ocitla som sa na prázdnej chodbe a mala som chuť po nej začať bežať tak rýchlo, že by mi nestačil dych.

Nezvládla som to, aj keď som sa snažila. Moja snaha bola až príliš malá. Zničilo ju pár úbohých slov, ktoré by mali byť pre mňa minulosťou.

Moje telo našlo miesto v kúte, o ktorom som si myslela, že ma tam nebude nikto hľadať.

Plakala som ako vždy, keď som si uvedomila, že tu nebol. Nič sa nezmenilo, hoc prešla dlhá chvíľa, hoc ma všetci moji blízki prosili, aby som šla ďalej. Ja som ostala na tom istom mieste, ako keby som sa zasekla. Akoby som potrebovala zmysel na pohyb, ktorý som mala vykonávať.

No zmysel sa vytratil, keď odišiel na miesto, kde ho nemôžem nájsť.

Nahlas som vzlykla a nebola som si vedomá toho, že sa ku mne približujú kroky.

Moje zatvorené oči som dokorán otvorila a nespúšťala ich z tváre chlapca, ktorý mi bol už známy.

Jeho drzý postoj v ňom už nemal miesto a rebelské iskričky, ktoré mával v očiach, razom zmizli.

,,Trinity?" Zaklipkal očami z prekvapenia, ktoré pravdepodobne pociťoval z môjho stavu, ktorý nebol najlepší.

Bol tu a narušil môj pokoj, sprevádzaný bolesťou. Narušil všetko zlé, čo prepaľovalo moje myslenie.

Sklonil sa k mojej postave, ako keby neveril, že sa práve opieram o nejaký kút, ktorý tu možno ani nemal byť.

,,Niall, nechaj ma na pokoji, prosím, " šepla som, pretože hovoriť v tejto chvíli bolo tou najťažšou vecou, akú som mohla robiť.

,,Bude to len horšie," pokrútil hlavou a znova sa o pár centimetrov priblížil k mojej postave.

,,Nemôžeš vedieť, čo cítim. Nevieš ani, prečo som tu," mala som chuť kričať, no bol to len pokus, ktorý mi nevyšiel.

,,Nie je to jedno?" Nadvihol obočie a keby sme boli v inej situácii, určite by sa uškrnul.

,,Myslím, že nie," zasmiala som sa, keďže ja sama som si protirečila.

Mykla som svojím telom, keď zo všetkých dverí naokolo mňa začali vychádzať študenti.

Pravdepodobne sa skončila hodina a ja som vedela len jednu vec, a to tú, že tu nechcem ostať. Potrebujem odísť, pretože sa dostávam do stavu úzkosti.

Niall dávno zničil vzdialenosť medzi našimi telami, no v tejto chvíli som mu bola vďačná. Zachránil ma od pohľadov, ktoré by privolala moja uplakaná tvár.

Opatrne sa dotkol môjho trupu, ako keby sa bál, že by som mu mohla ublížiť. Namiesto toho, aby som ho od seba odtlačila, som zaborila hlavu do jeho hrude. Potrebovala som to. Potrebovala som objatie, hoc som ho nepoznala. Hoc sa o ňom hovorilo, že je problém. Problém, ktorý nemá nikto rád.

Bola so bláznom, pretože jeho vôňa ma upokojovala, a keď sa jeho ruky silnejšie obmotali okolo môjho pásu, spokojne som vydýchla. Mala som pocit, že chápe moju úzkosť, možno som sa mýlila a možno nie, no v tejto chvíli ma to nezaujímalo.

,,Zober ma odtiaľto. Nechcem tu byť," prosiacim tónom som povedala do jeho hrude, na čo prekvapene vydýchol.

,,J-a-" možno chcel namietať, no ja som ho nenechala dopovedať slová, ktoré chcel hovoriť, prerušila som ho.