Prozrazení

14 - Yuki

AllenIsKawaii

Keď slnko zapadlo, ja som sa vybrala na cestu späť k úkrytu. Prechádzala som sa po opustenom metre a sem tam som započula kvapkanie vody alebo zaškrípanie kamienka pod moji čiernymi topánkami.
Kapitánka a ostatní nikde neboli. Štvalo ma, že odídu a nikdy nepovedia kde.

Kráčala som, keď som uprostred ticha započula dýchanie. Áno, počujem aj dýchanie človeka z vedľajšej miestnosti a taktiež som vždy, keď sme išli s Belou spať počúvala, ako dýcha a sem tam, keď sa jej dych zrýchlil, pochopila som, že ma zlý sen, tak som ju viac prikryla, pohladila ju po vlasoch a jej dych sa vrátil do pôvodného stavu. Kráčala som teda k miestu, odkiaľ sa dýchanie ozvalo. Na stoličke sedela obviazaná Teressa.
,,Si v poriadku? Čo sa stalo?" odviazala som ju a odviedla cez chodbu do mojej a Belinej izby.
,,Máš celkom nepríjemných kamarátov."
,,No, to je pravda, ale keď ich spoznáš viac, tak sú fajn," Snažila som sa čo najmilšie usmiať ,,nie si hladná?"
,,No, som." Zasmiala sa.
,,Počkaj tu, hneď ti niečo prinesiem."
Vyliezla som z izby a kráčala do kuchyne pre nejaké jedlo. Zobrala som kus chleba, ktorý už začínal na okrajoch tvrdnúť a prešla za Teressou. Tá sa mi rozvalovala na posteli. Ja som jej hodila kus chleba a pýtala sa, čo sa udialo, kým som tu nebola.
Začula som kroky, tak som ju na chvíľu opustila a povedala, aby sa odtiaľ ani nepohla. Opatrne som vykukla na chodbu. Niel. Mal cez seba zbrane a asi aj nejaké pitie s jedlom a vyzeralo to, že sa niekam chystá.
,,Ehm, kam ideš?" vystúpila som z tieňa a pozorova ho.
,,Do toho ťa nič. Zbohom." ani sa na mňa nepozrel. Videla som len vzdiaľujúci sa jeho chrbát, ktorý prechádzal medzi pásmami svetla a tmy.
,,Nezomri." zakričala som za ním na čo on nereagoval, ale tušila som, že sa uškľabil. Muž bez emócií a naplnený pomstou, ktorá ho vlastne drží pri živote. Človek, s nepríjemnou minulosťou, o ktorej nikomu z nás ani nepovedal. Neznášala som ho a zároveň to bol člen našej rodiny, ktorého som si vážila. My rebeli sme vlastne jedna veľká rodina, ktorá voči sebe udržuje tajomstvá.
Keď som prestala cítiť jeho prítomnosť, vliezla som späť do izby, kde už spala Teressa. Usmiala som sa a odišla z mistnosti. Vyšla som von z metra a prvé, čo som si všimla bol dážď a kopa Corgoďanov okolo. Usmiala som sa a vydala sa bližšie k lesu. Tam som našla asi piatich Corgoďanov, ktorým som poodsekávala hlavy a iné končatiny. Bodaj by všetky tie svine pokapali do posledného.

Keď som prehľadávala ich telá zacítila som niečiu prítomnosť. Obzrela som sa. Corgoďánska.. Chyméraaa??! Obrie zviera na ňa zaútočilou svojou mohutnou labou a ja som jej za trest zaryla do kože mojim mečom. Zviera začalo krvácať, ale nevzdávalo sa, čo ma maximálne znepokojovalo. Znovu som zaryla do kože zvieraťa, keď sa v tom jeho prvá rana zahojila. Vyvalila som oči a znova sa pokúsila zaútočiť.
Tentokrát som jej urobila hlboký rez cez obe oči, čo mi len pomáhalo. Jej rany sa liečili. Následne sa na môj príkaz okolo môjho meča objavil modrý planeň, ktorým som zaryla do kožušiny chyméry, ktorá bola určite vytvorená pokusmi na zvieratách Corgoďanmi. Zviera nemalo šancu vyliečiť ranu urobenú plameňom meča, ale aj napriek tomu sa nevzdávalo. Zdvihlo mohutnú labu, ktorú zdobili ostré pazúry, ohnalo sa a ja som letela vzduchom ako pierko. Vrazila som do stromu, vypľula pár kvapiek krvi, ktoré som rukou zotrela, zdvihla meč a rozbehla sa naproti chymére aj napriek bolesti zo zlomených rebier. Zvieraťu som prebodla pľúca a následne srdce.
Zviera vyškreklo od bolesti a s rachotom na zem spadlo jej telo bez duše.
Oprela som sa o meč nad skolenou príšerou a moje telo začalo premokať daždom a cítila som, ako mi z tela kvapká krv.  Prišlo mi zle, točila sa mi hlava a zahmlievalo sa mi pred očami.. Upadla som do bezvedomia.

Chyba bola, že som si nevšimla, že mi krváca brucho. Asi tej chymére pri údere pomohli pazúry, čo som všimla príliš neskoro.