Prozrazení

55 - Yuki

@Allen

Objavila sa pri nás Chloe, aby sme ju následovali do nejakej divnej budovy cez les. Už som myslela, že ma každú chvíľu niečo schmatne za nohu a ja hodím papuľu. Prešli sme dnu do budovy cez okno. Dvere sa nedali otvoriť. Hľadali sme, ako blázni, no nič zaujímavé sme nenašli, až na pár Corgoďanov, ktorých chalani (ako profíci) zabili bez vydania akéhokoľvek zvuku. Sú fakt rýchli. Luk sa väčšinou držal pri mne a Mei. Chloe niečo mrmlala a hádala sa s ostatnými. Našli sme lieky, obväzy a podobné veci ktoré sa vždy zídu. Samozrejme, aj mŕtvoly sa občas zídu, aby ste vedeli, kde sa môžte pohybovať s pocitom bezpečia a kde nie, keďže to už niekto pred vami odskúšal. Vylezieme von a ideme ďalej cez les. Mark nás vyvádzal z lesa, keď zrazu prudko zastavil. Ukázal prstom von z lesa. Stálo tam asi 20 Corgoďanov.
,,Ideme na to?" usmiala sa Alica.
,,Áno!" odpovedali chalani a rozbehli sa von z lesa. Musím uznať, že sú fakt tichí...a zažratí do svojej práce. Sekali hlavy, končatiny, doslova všade striekala krv, ktorá sa krásne leskla pri západe slnka. Všetci sa na vyvražďovaní zúčastnili, len ja a Luk sme boli voči tomu viac-menej ľahostajní a radšej boli s Mei. Nezabíjame pre radosť, zabíjame, lebo nemáme inú možnosť. 

Po nejakom čase sme sa vrátili späť do ich... úkrytu? Asi. Dali sme si nejaké jedlo, zatiaľ čo tí retardi hrali karty o peniaze a o jedlo. Neviem, nevenovala som im pozornosť. Bola som unavená, bála som sa, čo sa stalo ostatným. Ther, Rie, Nielovi a hlavne Raxovi.. aj tí noví ma zaujímajú. Čo asi robia? Sú v poriadku? Myslia na mňa aj oni? Nezabudli? Žijú vôbec? moc otázok, na ktoré odpoveď pozná len Boh, ak vôbec existuje. Cítila som, ako mi Mei zovrela ruku, tak som si k nej kľakla, usmiala sa a objala ju. Musí to byť pre ňu ťažké. Zo začiatku to bolo také aj pre mňa, no, časom si na to človek zvykne.
,,Môžte si pospať, ak ste unavení. Máme tu gauč." povedal Mike chladne, ale vedela som, že to určite myslí v dobrom. Má zvláštnu povahu. Moc sa nezapája, iba tu pri nás je, pozoruje nás a dáva pozor. Vidieť, že je stopár. Viem, že sa hrá na chladného, ale vo vnútri je milý a láskavý. Viem o ľuďoch veľa, či už pri ich gestách, či pri ich pohľade, reči. Pri všetkom. Poznám ľudí a aj napriek tomu, čo otrasné rodia ich mám veľmi rada. 
,,Ďakujeme." usmejem sa a privediem Mei ku gauču, ukážem nech si ľahne čo urobí a ja ju zakryjem. ,,Pospinkaj si." usmeje sa pohladkám ju po vlasoch. 
,,Môžem sa ťa chytiť za ruku? Lepšie sa mi tak spí." prikývnem, chytím ju za ruku s naďalej jej hladkám vlasy kým nezaspí. 
,,Musíš ju ľúbiť." objaví sa za dverami Melisa. Opäť prikývnem a pozriem na spiacu Mei. ,,Veľmi." 
,,Môj je už šťastný tam hore." ukáže prstom na strop. 
,,To mi je ľúto.." 
,,Nemusí. Aspoň nezažíva to utrpenie, čo my." usmeje sa až ma to pichne pri srdci. Spomenula som si na Bellu. Určite sa na nás díva a dáva pozor. Chýba mi... Moc.
Ešte som sa chvíľu dívala ako Mei spala, keď mi začalo hádzať hlavou do strán od únavy. Položila som hlavu vedľa nej na vankúš a tiež zaspala.