I kill you, because, I Love you [Jacob Sartorius SK/CZ]

Časť 20.

Večera so Sartoriusovimi boľa veľmi príjemná. Pýtali sa ma na všetko možne a ja som im rada odpovedala. S Jacobom sme sa rozhodli že sa pôjdeme prejsť po večeri. Išli sme len tak sa poprechádzať po okolí. Ako sme sa tak prechádzali a rozprávali sa tak sa zotmelo a svietili už len pouličné lampy a mesiac. Na oblohe boli krásne vidieť hviezdy. Bola to fakt krásna prechádzka až kým sme sa neotočili za seba a za nami asi 5 metrov od nás stáli traja chlapy s čiernymi kapucami. "Dominica myslím že by sme mali ísť čo najskôr domov." Povedal mi Jacob potichu s ustarostneným hlasom. Ja som iba kývla hlavou. Hned ako sme sa pohli z toho miesta tak tí chlapy išli stále za nami. "Dominica poď!" Povedal Jacob a zchmatol ma zaruku a utekali sme odtiaľ. Tí chlapy začali utekať za nami. Jacob ma zhodil do nejákého kríku. Jacob sa tam hodil za mnou. Čupli sme si za krík a Jacom ma chytil a pritiahol si ma bližšie k sebe a ja som sa k nemu schúlila. Modlila som sa aby nás tam tí chlapy nenašli. Ako tak utekali za nami tak nás stratili a obišli krík za ktorým sme boli schovaní. "Jacob?" Povedala som potichu a potláčala som bolesť ruky ktorá sa nejako začala prejavovať. "Ano? Stalo sa niečo?" Spýtal sa vystrašene Jacob keď videl môj bolestivý výraz na tvári. "Ja mám asi niečo s rukou.." Povedala som. "Poď ideme k nám." Povedal a postavil ma a ja som zasičala pretože ma tá ruka príšerne bolela a nemohla som sa kvôli tomu ani postaviť zo zeme. No Jacob ma nejako predsa len zdvihol a odniesol k nim. Ako tak otváral dvere tak som mu musela rýchlo niečo povedať. "Jacob nehovor že nás prenásledovali nejaký chlapy.. Vymysli si niečo.. Napríklad že som zakopla a spadla na chodníku." Ledva som mu povedala cez bolesť. Jacob iba kývol hlavou a otvoril dvere. "Mami! Poď sem rýchlo!" Zakričal Jacob a hneď pribehla jeho mama a dokonca aj Caroline a aj jeho otec. "Čo sa stalo?! Dominica?!" Povedala vystrašene jeho mama keď ma uvidela. "Potkla sa a spadla... To kôli mne... A má niečo s rukou! Nemôže s ňou pohnúť!" Povedal Jacob a ja som si musela sadnúť na zem lebo kvôli tej bolesti som nemohla stáť. Na ruke sa mi urobil obrovská modrina...Moja ruka bola celá modrofialová a slzy som už od bolesti neudržala. Jacobova mama sa rýchlo sklonila ku mne a prezerala mi ruku. "Jacob choď za jej mamou jej zazvoniť nech sem rýchlo príde a Caroline ty rýchlo zavolaj sanitku!" Rozkázala Jacobova mama a Jacob začal šprintovať k nášmu domu a Caroline išla rýchlo zavolať sanitku a Jacobov otec doniesol nejaké obväzi. Počula som uz iba ako Caroline volá sanitku a ja som odpadla od bolesti.
Jediné čo som počula bolo moje meno....

Zobudila som sa v nemocnici a pri mne sedela moja mama a Jacobova mama. "Mami?" Povedala som a pozrela som sa na moju ruku ktorá bola obviazaná. "Dominika ty trdlo..Čo si stvárala! Bože vďaka bohu že sa nestalo nič vážnejšie... Nabudúce natom chodníku poriadne zdvíhaj nohy." Povedala komicky mama ktorá sa mi snažila nejako zlepšiť náladu.. "Hah..no som trdlo.. Inak mami vieš o tom že my dve sa tu rozprávame po slovensky a pani Sartoriusová nám nerozumie ani pol slova.." Povedala som a zasmiala som sa. "Ale ja sa teraz rozprávam s tebou. Kebyže sa chcem rozprávať s ňou tak hovorím po anglicky." Povedala mama a usmiala sa na pani Sartoriusovú ktorá vôbec nechápala o čo ide. "No dobre ale v ich prítomnosti už radšej hovorme iba po anglicky." Povedala som a mrkla som na mamu. "Kde je Jacob?" Spýtala som sa už po anglicky pani Sartoriusovej. "Oh Jacob čaká na chodbe.. Idem ho zavolať." Povedala a išla preňho. "No ja idem tiež na chodbu a vy sa tu porozprávajte." Povedala mama a odišla. Ja som sa posadila a čakala. Zrazu prišiel. "Ach.. Robíš toto často?" Povedal ironicky Jacob. "Čo či robím často?" Spýtala som sa nechápavo. "Že odpadávaš." Povedal a sadol si vedľa mňa. "Nooo.. Poviem ti takto... Radšej si zvikaj." Povedala som a Jacob vyvalil na mňa oči a urobil hlboký nádych. "A koľko je vlastne hodín?" Spýtala som sa. "Pól jednej v noci." Povedal Jacob a zývol si. "To fakt?! A nevieš čo mám s rukou? Nikto mi ešte nič nepovedal." Povedala som. "No ževraj to máš silno narazené, ale našťastie nie zlomené a že za také 2 týždne budeš v cajku." Povedal ospalo a stále sa mu zatvárali oči. "No ty si pekne unavený." Povedala som so smiechom a poklepkala som ho na rameni. Jacob iba kývol hlavou. "Inak vážne ma to mrzí." Zosmutnel. "A čo?" Spýtala som sa ho. "Tá ruka... Môžem zato ja.." Povedal a sklopil hlavu dole. "Čo?! Ty zato vôbec nemôžeš.. Nám obom si zachránil život a zato ti ďakujem.. Radšej narazená ruka ako byť unesená." Povedala som a pohladila som ho po ruke.. Jacob sa mi pozrel do očí a.......................

-------------------------------------------------------
Prepáčte že dlho nebola časť ale bola som preč a nejako som to nestíhala..
Dúfam že sa vám táto časť páčila♥ :)