Skulker A|B|O [Larry Stylinson]

Chapter 3| Demerol

V pravidelných intervaloch som svojím bosým chodidlom narážal do kovovej konštrukcie postele, na ktorej ležalo moje ustarané telíčko čakajúce na sestričku. Ležal som na svojom pravom boku, s jednou rukou pod hlavou a to druhou, v ktorej sa nachádzala infúzia, vystretou cez okraj postele.

Sledoval som ako v tenkej hadičke prúdi roztok a následne vteká do mojej žily. Nedalo mi to a tak som sa voľnou rukou natiahol k hadičke, zohýbajúc ju a následne pozorujúc ako sa roztok nahrnul do danej časti. Ruku som radšej rýchlo odtiahol a pozrel sa na stojan, ktorý už pohlcovala hrdza.

,,Tomlinson, na vyšetrenie." Ozvalo sa odo dverí. Trochu som natočil hlavu, avšak následne ju hneď aj vrátil naspäť, keď som si všimol vysokú omegu oblečenú v bielom. Sestrička s blond vlasmi si povzdychla a podišla ku mojej posteli, ťahajúc za jednotlivé konce paplóna, aby ho tak zo mňa stiahla dole.

Paplón v priebehu sekundy odokryl moje telíčko, ktoré aj naďalej nezahaľovalo okrem vrchu pyžama a boxeriek nič iné. Sestrička si po tom, čo si všimla, že nehodlám spolupracovať povzdychla a ladnou chôdzou na menších opätkoch sa dopotácala predo mňa, hneď vedľa stojanu na infúziu.

,,Bude to len chvíľa." Zamrmlala a moju ruku, ktorá aj naďalej ovísala cez kraj postele chytila do svojej ruky. Druhou zašmátrala v prednom vrecku jej blúzky, čím vytvorila mne nie moc príjemný zvuk. Napokon to, čo hľadala, našla a vytiahla z daného priestoru plastovú striekačku.

,,Nebude to bolieť." Ubezpečila ma, keď si všimla môj vystrašený pohľad a bez ďalšieho slova nahmatala na hadičke článok, ktorý oddelila od stojanu a následne naň napojila striekačku. Zvyšok hadičky, ktorý trčal z vrecúška na stojane, prehodila tak, aby z nej nekvapkalo a následne ma chytila za rameno.

,,Pozri. Je to len kúsok a navyše som počula, že pán Styles je milý." Snažila sa ma upokojiť, načo som zdvihol pohľad jej smerom. Keď som si všimol menší nervózny úsmev zdobiaci jej pery, povzdychol som si a namáhavo sa posadil. Sestrička sa usmiala väčšmi a sklonila sa, aby mi mohla spod postele vytiahnuť tenisky.

,,Ako dlho to bude trvať?" Zamrmlal som, druhou rukou chytajúc striekačku, aby sa mi nekolísala zo strany na stranu. Sestrička mykla ramenami a vydala sa ku dverám, kde zastavila, čakajúc na mňa. Pokrútil som nad jej odpoveďou hlavou a nohy si rýchlo prehodil cez okraj postele, zasúvajúc ich do čiernych tenisiek. O chvíľu na to som už stál a predstierajúc bolesti hlavy, som sa došuchtal ku sestričke.

Tá ma v okamihu podoprela a vyviedla ma von z izby. Hlavu som zvesil smerom k zemi a pozoroval svoje chodidlá ako sa šúchajú po zemi. Takto to bolo vlastne aj celú cestu, ak neberiem do úvahy výnimky, kedy ma sestrička upozornila na schod, alebo na menší výbežok, kedy som hlavu zdvihol.

,,Pozor." Upozornila ma naposledy, pred tým ako sme sa dostali za dvere oddelenia omieg. Stačilo pár krokov, ktoré sme prekonali medzi dvoma oddeleniami a akoby sme prešli z ulice do luxusu. Dvere boli celé sklenené a ich okraj čerstvo natretý bielou farbou. Oddelenie álf. Je to tu.

Zatiaľ čo som pozoroval skrz sklá dverí chodbu za nimi, rozhodla sa sestrička zazvoniť na zvonček. Už-už som zdvíhal svoje ruky, aby som si zapchal uši, avšak zvonček, ktorý oznámil náš príchod, bol iný ako ten na oddelení omieg. Tento bol môjmu uchu lahodiaci, nie ako ten, ktorý mi  v priebehu sekundy vypálil polovicu sluchových buniek.

Dvere, pred ktorými sme stáli, sa v momente otvorili. Zmätene som sa pozrel na omegu vedľa mňa, ktorá sa bez váhania vrhla vpred. Nerozmýšľal som a prosto sa vybral s ňou na chodbu, ktorej steny boli žiarivo biele, takisto ako aj zvyšok nábytku, ktorý som mal možnosť vidieť.