Skulker A|B|O [Larry Stylinson]

Chapter 33 | Mood Swing

Predom sa ospravedlňujem. Snažila som sa niečo napísať, ale s tým, čo moje telo práve vyvádza to moc nejde. Dúfam, že to nebude tak zlé. A ak aj bude, prepáčte. Môj imunitný systém to silne nedáva...

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

,,Spomienky." Smrkol som sa hlavu okamžite sklonil k zemi. Avšak skôr ako som mal možnosť uzrieť mramorové kachličky, všimol som si, že Harry doslova zamrzol na mieste. Jedine vďaka môjmu priestorovému videniu, som mal možnosť pozorovať tieň môjho zelenookého kučeravca. Plne som ignoroval slzy stekajúce po mojich tvár. Ba som ignoroval aj spomienky, ktoré mi drvili srdce na malé kúsočky. Svoju pozornosť som totižto premiestnil na tieň človeka predo mnou. Hodnú chvíľu bol nehybný. Stál na mieste s rukami nad hlavou, až ich napokon spustil k telu. Presne vtedy som sa opatrne pozrel na Harryho.

Čakal som, že niečo povie. Ibaže na jeho tvári sa nemihla žiadna známka citov. Vyzeral presne tak, ako keď som ho stretol po prvé. Falošný úsmev na perách, zatiaľ čo oči mal pohltené, čímsi mne temným a neznámym. Nedokázal som určiť, čo presne sa odohráva v jeho hlave. Jediné, čo som vedel, bolo to, že chcem, aby sa správal normálne. Nie ako kus bezcitného šutru.

,,Mali by sme ísť." šepol som, aby som tak odľahčil atmosféru. Chrbtom ruky som si rýchlo zotrel slzy a následne si ňou pretrel i oči. Trhane som sa nadýchol a privrel oči. Dúfal som, že keď sa nadýchnem bude tam ten starý Harry. Uvoľnený, arogantný, miestami nadržaný Harry. No on namiesto tohto všetkého, tam len stál bez jedinej emócie v tvári. Povzdychol som si a mykol hlavou, čím som očividne upútal jeho pozornosť. Na okamih doširoka roztvoril oči, uvedomujúc si, čo som povedal. Až napokon prikývol.

Vtedy sa bez slova otočil mne chrbtom. Cítil som, akoby ma čosi pichlo pri srdci, keď sa vybral von z nemocnice, bez toho, aby skontroloval, či vôbec idem za ním. A hoci som chcel protestovať a získať si tým tak kučeravcovú pozornosť, radšej som sa pobral za ním.

Mali sme medzi sebou asi tak jeden meter odstup. On šiel predo mnou, neobzerajúc sa po okolí. Presne po tom okolí, ktoré vyplnilo niekoľko sestričiek a doktorov. Zmätene nás pozorovali, keďže Harryho podľa všetkého poznali, zatiaľ čo ja som šiel za ním. Trocha som pridal do kroku, až som sa napokon dostal vedľa mojej alfy. Ten sebou ani nepohol. Len vystreto kráčal ďalej.

Nádejne som opatrne natiahol ruku jeho smerom, dúfajúc, že ju prijme. On sebou však len ucukol a cez zaťaté zuby potichu vydýchol.

,,Nie tu." jeho slova ma zaboleli, ale i cez to som poslúchol. Ruku som schoval do dlhého rukávu a oprel si ju o stehno, kráčajúc vedľa Harryho v tichosti. Netrvalo dlho a chcel som ho osloviť. Potreboval som jeho kontakt či už telesný, alebo hoc aký iný. Preto som bol rád, keď sme vyšli von z budovy.

Presne v tej chvíli som natiahol ruku k tej jeho. Bez jediného slova som mu ju stisol a čakal na jeho reakciu. Najprv sa pokúsil ruku mi vyvliecť zo zovretia, šepkajúc, že teraz nie. Avšak hneď ako si všimol, že sme mimo z nemocnice, prosto stíchol. Nechal ma nech ho držím za ruku a to až po auto, kde sme sa rozdelili. Pôvodne som mal obísť auto a nastúpiť, no ja som sa len oprel o dvere, sledujúc Harryho.

,,Deje sa niečo?" nadvihol obočie a obzrel sa okolo seba. Zmätene som pokrútil hlavou a povzdychol si.

,,Správaš sa divne." odvetil som, nad čím sa sarkasticky zasmial. A v podstate som ho aj chápal. Boli sme jeden divnejší než druhý.

,,Povieš mi na to niečo? Na to všetko? V podstate si ma donútil rozplakať sa a..." začal som v rozpakoch. Hoci som to nechcel riešiť, vedel som, že lepšie je sa o tom porozprávať práve teraz. Predsa len kľúčom k správnemu vzťahu je komunikácia.

,,Ja len... uh." viac som z neho nedostal. Rukou sa začal nervózne škriabať vo vlasoch, zatiaľ čo sa tou druhou opieral o horúcu kapotu auta. Očividne mu to nevadilo, nad čím som sa rozhodol nepozastavovať. Chcel som len, aby mi odpovedal. Aby sme aspoň ma chvíľu mali normálny vzťah.

,,Proste..." pokračoval, pričom sa začal ošívať. Bol značne nervózny, ba sa dokonca už aj otáčal okolo svojej osi. Pozoroval mraky, vrany a dokonca aj budovu pred nami. Len, aby mi nemusel odpovedať. Chcel som ho znova osloviť, avšak pre tentokrát sa ozvalo buchnutie okna z vedľajšej budovy. Náhly zvuk ma donútil odtiahnuť sa od kapoty, sledujúc Harryho ako sa k danému miestu otočil. S povzdychnutím som natiahol ruku jeho smerom a chcel ho osloviť, ibaže v okamihu ako sa dotkla moja pokožka jeho ramena, otočil sa. S rozšírenými zreničkami ma sledoval a pritom mrmlal.

,,Odmena. Zabudol by som na odmenu." povedal značne zmätene. Na očiach som mu videl, že je očividne rád za to, že si spomenul. Rozhodol som sa radšej neprotestovať. Dosť dobre som vedel, že hoc aký protest by bol neúspešný a zbytočný.

Potom, čo ma poslal na miesto s tým, že prejdeme na druhé parkovisko, som to vzdal. Nechcel som sa s Harrym hádať a tak som ho nechal, aby ma zaniesol až pred vstup do druhej budovy. Hoci som tu nikdy nebol, pôsobilo to tu na mňa temne, ba až mŕtvolne. Čo bol možno aj dôvod, prečo ma Harry doslova ťahal von. Neprekážalo mu to, že prosto sledujem budovu, možno bol aj rád, že sa nebránim. Teda až do okamihu, kedy sme mali prejsť cez sklenené dvere.

Vtedy som sebou začal hmýriť, v snahe vyprostiť ruku z jeho spárov. Harry sa už nahnevane otočil mojim smerom. Jeho pohľad bol naozaj tvrdý, ale i cez to som mal možnosť zazrieť tam malú iskru viery v to, že budem poslúchať. Ibaže ja som sebou opätovne hodil do strany. Vtedy ma Harry násilne chytil za rameno a vtiahol ma do vnútra.

,,Hazz?" zašepkal som opatrne a pozrel sa vystrašene jeho smerom.

,,Žiaden Hazz. Louis, pochop, že ma máš počúvať. Som tvoj mate, tak sa láskavo upokoj. Vieš koľko ma stálo vybavovania, aby som tam mohol ísť s tebou? Môžeš byť rád, že ťa tam beriem." vrčal mi do tváre. Bol tak blízko, že som ja ako to správne vychovaná omega stočil pohľad k zemi. Keď si toho kučeravec všimol, oddýchol si a otočil sa zase smerom ku chodbe. Jedným rýchlym pohybom si ma pritiahol vedľa neho, pričom ma chytil za panvu. Jemne stisol môj bok, čím mi dal jasne najavo, že mu už neutečiem.

,,Harry?" zašepkal som znova. Dúfal som, že pre tentokrát nebude odporný a vypočuje moje naliehavé otázky. Oslovený pretočil očami a mykol hlavou na znak toho, aby som pokračoval.

,,Ideme za mamou?" vydýchol som potichu. Harry ihneď zastal v pohybe, presne v strede obrovskej bielej chodby. Hlavu natočil mojim smerom a zapozeral sa na mňa. Cítil som, ako stisk okolo môjho boku zosilnieva a tak som sa prosto prikrčil. Týmto jednoduchým pohybom som dal Harrymu očividne dosť najavo, že tu stále velí on. Teda nemusí hneď kričať.

Po tomto geste sa Harry vyrovnal. Stisol môj bok, zhlboka sa nadýchol a vykročil spolu so mnou. Neustále som čakal na odpoveď, no nemal som na to, aby som sa ho na to spýtal znova. Čakal som a dúfal, že mi odpovie. Až sa tak napokon stalo, keď sme stáli pred výťahom.

,,Áno, beriem ťa za mamou. A čo spravíš ako poslušná omega?" zhlboka sa nadýchol a sklopil pohľad mojim smerom. Na sucho som preglgol a trocha sa pohmýril. A tak sa spolu s cinknutím výťahu sa z môjho hrdla vydralo tiché: ,,Ďakujem, Harry."

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ahojte,

už som sa ospravedlňovala, ale tak znova. PREPÁČTE. Haroldikovi je šoufl a verte, alebo nie... lieky nepomáhajú. Uhh

Dúfam, že sa páčilo. 

Curly