Skulker A|B|O [Larry Stylinson]

Chapter 43 | Grilles

,,Je koniec, hrdličky." presne toto boli posledné slová arogantnej ženy, ktorá pre nás prišla. Pamätám si, ako som sa vzpieral ochrankárovi, ktoré ma bez milosti tuhšie zovrel. Cítil som ako mi pod náporom jeho silných paží bolestivo zapukali kosti. Vtedy som po prvé zavzlykal. Nemal som na to hrať sa na hrdinu. Bolel ma celý človek a spolu s ním i moja duša, keď ma bez milosti tiahli na policajnú stanicu.

Čakal som, že mi dajú putá. Že so mnou budú zaobchádzať ako s väzňom. Ibaže oni so mnou zaobchádzali ešte horšie. Nemali ku mne žiaden rešpekt. Akoby zo mňa označenie na mojom krku robilo kus špinavej handry.

,,Padaj odo mňa!" krútil som sa spolu s výkrikmi v rukách mohutného betu. Ten si nad mojim pokusom o útek už niekoľkí krát odfrkol a pre tentokrát ma hodil do cely. Absolútne som jeho počin nečakal. V okamihu ako som totižto dopadol na svoje nohy, moja rovnováha vypovedala službu a ja som tak padol na ľavý bok.

Zničene som sa skrútil do klbka, vzlykajúc a počúvajúcm ako za mnou beta zamyká celu. Chcel som sa presvedčiť, či to tak naozaj je, či ma tu nechal len tak, no nemohol som. Nemal som silu na to postaviť sa. Jediné na čo som sa zmohol bolo plakať a zničene prosiť o to, aby mi vrátili Harryho.

,,H-hazz. Prosím. H-hazz." vzlykal som, zatiaľ čo som sa opatrne posúval ku kútiku tejto cely. Tam som sa za pomoci roztrasených rúk vytiahol do sedu, opierajúc sa hlavou o mreže, ktoré rozdeľovali dve cely. Na moje šťastie tam nikto nebol, teda som sa o ne mohol bez hoc akých kecov oprieť.

Okamžite ako som sedel na mieste, s hlavou vyvrátenou dozadu, som nahlas zavzlykal. Prosil som o pomoc. Prosil som o hocičo. Sľuboval som hocičo, len aby mi ho vrátili. Bez neho som sa cítil ako troska, ako kôpka nešťastia. Bez neho som sa cítil, akoby som nemal zmysel života. Akoby som nemal ani energiu dýchať.

A tak som o pár sekúnd na to z vyčerpania odpadol.

***

,,Pamätám si ako som ťa videl v tej nemocnici. Prišiel si za mnou a bál si sa mi ukázať. Bol si tak rozkošný, keď si sa snažil zakryť a brániť sa mi. Mal som také pokušenie ukradnúť si kúsok tvojej nevinnosti zatiaľ, čo si ležal opantaný demerolom na ležadlu v mojej ordinácii." počul som Harryho chrapľavý hlas. Cítil som ako mi opatrne hladí rukou jemnú, ale za to slzami zmáčanú pokožku na líci. Spokojne som zakňučal a potichu vydýchol jeho meno. A hoci som veľmi chcel, nenašiel som síl na to, aby som svoje oči otvoril.

,,Tak veľmi som ti skazil život, zlatíčko moje. To v nemocnici, keď som dostal rut, bolo čosi hrozné. Videl som, ako si sa ma bál, ibaže aj cez to som chcel, aby si bol môj. Aby som si mohol tú tvoju nevinnosť zobrať. Ten strach v tvojich očiach si pamätám doteraz a ver alebo nie, ale ľutujem toho." povzdychol si hlas. Znel tak pokojne, akoby sa nič nedialo. To bol možno aj dôvod, prečo som sa na chvíľu zamyslel či toto predsa len nie je sen.

,,Neskôr som zničil život tvojej mame. Presne tej osobe, ktorá nás doviedla do tohto štádia. Vieš, rozprával som sa s policajtmi a tí povedali, že tvoja matka podala trestné oznámenie. Ja viem, že by som ju za to mal nenávidieť, ale možno... možno keby bola pri zmysloch, nespravila by to. A za to, že nie je, môžem ja. Za všetko môžem ja." šepkal zničene hlások blízko môjho ucha. V kútiku duše som len pokrútil hlavou a nespokojne zamumlal čosi, čo malo vyznieť ako nesúhlas.

,,Potom to s otcom. K tomu sa radšej vyjadrovať ani nebudem. Len... len mi je to všetko ľúto. Ešte dnes nás majú rozdeliť, Loui. Nebude žiaden súd, nebude žiadne miesto, kde sa budeme môcť obhájiť. Dôkazy sú jasné a čo viac sú proti nám. Nemali by sme tam šancu." vysvetľoval mi hlas, keď v tom sa ozval akýsi krik. Zmätene som nakrčil obočie, keď mi tvár ovial teplý a najmä zrýchlený dych. Cítil som čosi na mojich perách, čosi čo bolo mäkké a jemné. Presne ako Harryho pery.

O chvíľu na to som ten samí predmet pocítil pri svojom uchu.

,,Sľubujem, že ťa ochránim. Nikto nás nerozdelí. Len sa, prosím, nevzdávaj, Louis. Je to len zlý deň. Nie zlý život." to bolí posledné slová pred tým, ako príjemný pocit v mojom žalúdku i teplý dych na mojej tvári zmizol. Opätovne som sa cítil sám.

Láska mňa a Harryho bol ako plameň sviečky. V jednu chvíľu ho ktosi zapálil. Najprv bol malinký, keďže sa vosk z knotu sviečky nestihol poriadne roztopiť. No napokon, keď už bol preč, plameň vyšľahol vysoko nad okraje sviečky. A hoci ho sem tam ovial vietor, nikdy ho nezahasil úplne. Ibaže teraz... teraz to bolo, akoby niekto prikryl sviečku akousi dózou. Naša láska totižto pomaly ale isto zhasínala. Dóza totižto brala kyslík, ktorý bol nášmu plamienku lásky potrebný.

Roztrasene som sa nadýchol a spolu so slzami na krajíčku som opatrne pootvoril oči. Dúfal som, že toto všetko bolo len sen, ibaže v okamihu ako som na čele pocítil opätovný chlad mreží, uvedomil som si, že to tak asi nebude. Uvedomil som si, že toto všetko bola skutočnosť. Krutá realita, ktorú som nemohol zmeniť.

Len sa, prosím, nevzdávaj, Louis. Je to len zlý deň. Nie zlý život. Opakoval som si v hlave tieto slová, keď som sa snažil postaviť. Snažil som sa nabrať dostatok energie, aby som mohol utiecť. Predsa len stále mám čas. Musí odtiaľto viesť cesta von, cesta za Harrym.

Pomocou mreží som sa vytiahol do stoja. Oprel som sa o neho a zhlboka sa nadýchol. Jemne som sa pousmial a skrz slzy som sa zapozeral na dvere pred sebou. Boli zavreté. Unavene som sa pár krokmi dostal k nim a ruku natiahol po kľučke, v snahe uistiť sa, že sú naozaj zatvorené. Ibaže skôr, ako som sa stihol dotknúť kľučky, objavila sa predo mnou dvojica postáv.

,,Ale pozrime sa, kto to tu má už energiu. Že by sa tu niekto tešil na rozdelenie?" uchechtol sa muž, pred tým ako otvoril dvere. Na chvíľu som sa v kútiku duše potešil, že ma predsa len pustia. Ibaže beta ma v okamihu chytil za ruky. Vykrútil mi ich dozadu, nad čím som sykol bolesťou. Netrvalo dlho a moje zápästia oblapilo kovové zovretie pút.

Prosebne som zdvihol pohľad a so slzičkami v očiach som sa pozrel na druhého človeka v okolí. Chvíľu mi trvalo do kým som rozlíšil jednotlivé znaky tváre a priradil si k nim meno. Avšak napokon som sa nezmohol na nič iné, ako len zničene si vydýchnuť.

,,Logan?"

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ahojte,

už len jedna kapitola a epilóg. Dámy a páni, pripravte sa, že pokiaľ nebude epilóg nedozviete sa či sa to skončí happy-endom, alebo sad-endom. Takže ma nehnevajte (robím si srandu, hej? :D)

Prepáčte za chyby. :/

Okrem toho, dúfam, že sa páčilo. :D

Curly 🖤