Skulker A|B|O [Larry Stylinson]

Chapter 37 | Disaster

,,STAČILO!" alfa hlas, ktorý sa ozýval celým autom ma okamžite udrel do uší. Bolestivo som si ich prikryl rukami a vyčítavo som sa so slzami v očiach pozrel na Harryho. Presne na toho človeka, ktorý mi spôsobil túto tupú bolesť. Presne na toho, kvôli ktorému mám teraz pocit, akoby mi hlavou preletela guľka.

Kučeravec moje tlmené vzlyky, však veľmi dobre ignoroval. Prosto zaťal čeľusť, privrel oči a bez jediného slova naštartoval, čím spravil pomyselnú bodku za touto konverzáciou.

Roztrasene som saj naďalej sedel skrčený na sedadle spolujazdca. Ruky som si aj naďalej tlačil k ušiam a zhlboka dýchal. Doslova som cítil, ako mi pulzuje jedna z ciev v mojej hlave, čím spôsobuje akúsi mne neidentifikovateľnú bolesť.

Chvíľu som mal pocit, akoby to bola tupá bolesť. Presne ako po náraze do dverí, čo sa mi v škole stávalo dosť často, keďže som bol vždy myšlienkami niekde inde.

Ďalší okamih mnou avšak prešli zimomriavky, spolu s ostrou bolesťou. Každým jedným pulzom som mal pocit, akoby mi v hlave ktosi zapálil petardu a nechal ju tam vybuchnúť. Bolo to neuveriteľne nepríjemné a ja som snáď po prvé v živote chápal, ako sa cíti každý jeden pes počas Silvestra.

A nakoniec sa prikmotrila i pichľavá bolesť. Vtedy som sa doslova krčil na sedadle a ruky si tisol, čo najbližšie to šlo. Bolo to priam automatické. Neviem, prečo som to robil. Možno moje vnútro potajomky dúfalo, že sa tak zbavím daného nepríjemného pocitu. Pocitu, ktorý mi pripomínal časy, kedy nás testovali v škole. Vtedy nás posadili do jednej z tried. Presne do tej, kde sme sa učili ako znášať bolesť. A taktiež presne v tej dobe som v noci nedokázal spávať. Aj po niekoľkých hodinách som neustále cítil ihly, ktorými spúšťali nadmieru veľké množstvo nepríjemných pocitov. Z tohto cvičenia som len tak, tak prešiel s trojkou a s problémami so spánkom.

Nebolo teda divu, že som celú cestu prevzlykal. Dokonca som sa pristihol, ako hlavou jemne búcham o plast dverí tohto auta, keďže som tajne dúfal, že to tak prekoná bolesť z jeho alfa hlasu.

Napokon sme sa dostali ku Harryho domu. Cítil som, ako auto zastavilo a následne aj slabý otras, keď za sebou kučeravec zabuchol dvere. Ibaže ja som aj naďalej sedel na sedadle, opretý o dvere, ktoré sa o chvíľu na to otvorili. Bol som si takmer istý, že nebyť pásu, by som skončil na chodníku vedľa auta. Presne nebyť toho pásu, ktorý ma ešte hodnú chvíľu škrtil a to až do okamihu, kedy do mňa Harry nedrgol, nútiac ma tak sadnúť si normálne. Vtedy sa nahol cez moje stehná a odopol ho. Ustúpil na bok a oprel sa o dvere auta.

,,Poď von. Nemám na teba celý deň." zavrčal nepríjemne. Vtedy som si ruky opatrne zložil zo svojich uší a pozrel sa so slzami v očiach na Harryho. Hoci bolesť už nebola tak intenzívna, ešte stále som mal sem tam pocit, že sa vráti a položí ma na kolená.

Možno som čakal, že ma Harry chytí pod zadkom a vyzdvihne si ma do náručia. Že sa bude o mňa starať a ospravedlňovať sa mi. No nebolo to tak. Prosto ma bez štipky citu zatiahol za nohu. Vtedy som sa už vzdal a všetky svoje nádeje zahodil za hlavu.

Povzdychol som si a s privretými očami som nohy opatrne prehodil cez okraj auta. Roztrasene som sa na ne postavil a zhlboka sa nadýchol. Cítil som ako sa trocha nahýbam do strany, čo Harryho očividne nezaujímalo. Prosto za mnou v okamihu ako mal čas, zavrel a namieril si to k dverám.

Moja samotná chôdza bola veľmi podobná monštrám zo seriálu The Walking Dead alebo aj In the Flesh. Vyzeral som ako chodiaca mŕtvola, ako nemŕtvy. Inak povedané ako zombie, keď som sa pomaly plazil ku dverám v snahe nespadnúť.