Skulker A|B|O [Larry Stylinson]

Epilóg

Život nie je fér. Niekde tam ďaleko na vás čaká množstvo prekážok a najmä zlosynov, ktorí vás prosto chcú pripraviť o všetko. O vašu radosť, šťastie a možno i lásku. Ja som svoj krátky život žil spočiatku vážne jednoducho. Ibaže v okamihu, ako sa v mojom živote objavil zeleno-oký kučeravec, sa začala meniť každá drobnosť na obrovský problém.

A ja keďže som nebol super-hrdinom, musel som sa skrývať pred nástrahami a zloduchmi, ktorých mi do života priniesol kučeravý alfa. Niekedy som mal pocit, že moja skrýša nie je dostatočne dobrá. Že ma v nej nájdu a nebude cesty späť. A hoci som si myslel, že zostať vo svojom úkryte navždy, bude mne prospešné, nebolo.

Strach, neistota a hlavne boj so sebou samým. Presne toto všetko ma sužovalo počas doby v mojom úkryte. Ibaže nebol som v ňom sám. Sem tam sa vďaka Harrymu mihla v okolí iskrička nádeje, že bude všetko v poriadku. Že sa vyhneme všetkým problémom.

No ja som sa naučil, že skrývať sa nie je vždy najlepší nápad. Niekedy sa prosto musíte vášmu nepriateľovi postaviť čelom i keď viete, že nemáte žiadnu šancu. Niekedy sa prosto stane, že skončíte na kolenách a ponížený. Ibaže nikdy to nezatieni to, že ste mali odvahu postaviť sa tomu. A verte, alebo nie... život s pocitom hrdosti a pýchy, je jednoduchší ako ten bez neho.

Ja som sa svojmu zloduchovi postavil neúmyselne. S Harrym po mojom boku, som ani nemal možnosť bojovať, keď ma zaniesli na to hrozné miesto. Vraveli, že si zaslúžime byť rozdelení, že sme spodina spoločnosti. Možno mali pravdu a možno nie. Nikdy sa to nedozviem, keďže k rozdeleniu taktiež nikdy nedôjde.

Pamätám si, ako som sa zobudil v aute. Nebola to to vozidlo, do ktorého ma Logan položil. Avšak aj cez to som sa začal celý triasť. Rukami som sa vysadil do sedu, pohľadom mihajúc zo strany na stranu. Prezeral som si okná, ktoré boli pokryté čiernou fóliou a taktiež i batožiny za mojim chrbtom. Oči som mal doširoka roztvorené a snažil sa nájsť v tomto všetkom zmysel.

Taktiež som si spomínal aj na to, ako som krátko pred svojim spánkom začul Harryho hlas. Preto som sa pokúsil zvyšok zadných sedadiel skontrolovať či tu moja osudová láska nie je. Ibaže on nebol. Na sucho som preglgol a s roztrasenými perami som pohľadom zablúdil dopredu ku vodičovi. Z môjho uhlu pohľadu som nemal možnosť vyčítať, kto by to mohol byť. Mal na hlave totižto čiapku a cez oči okuliare. Teda mi nezostávalo nič iné, ako počkať, do kým sa na mňa nepozrie sám.

Krátko na to sa tak i stalo. Vďaka spätnému zrkadlu som mal možnosť vidieť ako sa šofér usmial a opatrne zosunul okuliare o kúsok nižšie. Možno to bolo liekmi, ktoré mi neustále opantávali zmysli a možno to bolo tým stresom, ale doteraz som si prosto neuvedomoval mne známe rysy, ktoré vodič mal.

,,Dobré ráno, spachtoš. Ako si sa vyspal?" ozýval sa malým priestorom auta chrapľavý hlas. V danej chvíli mi doslova padla sánka až kdesi na podlahu tohto vozidla. Zmätený som tam sedel a sledoval, ako vodič s veľkým úsmevom krúti hlavou. Následne volant stočil do strany, odbáčajúc tak na pumpu, kde zastavil. Netrvalo dlho a on si odopol bezpečnostný pás, otáčajúc sa ku mne.

,,Zavri tie ústa a radšej poď sem." usmial sa na mňa kučeravec a natiahol ku mne ruky. Až vtedy, keď som mal možnosť uzrieť jeho tvár, som natešene vypískol jeho meno a začal sa skrz malú škáru predierať k nemu. O niekoľko sekúnd som už sedel v jeho lone a tisol sa k nemu.

,,H-hazz. T-ty... ako... kde?!" šepkal som zmätene, usmievajúc sa ako idiot a čo viac plačúc šťastím. Odkedy ma totižto odniesli do mojej cely, mal som pocit, že je všetkému koniec. Že už nikdy nebudem môcť objímať svojho mate, ako som to robil práve teraz.