Skulker A|B|O [Larry Stylinson]

Chapter 44 | Room number seven

,,Logan?" vyhŕkol som zo seba zničene. Sledoval som ho skrz slzičky, ktoré sa mi hromadili v očiach a ústami som sa mu snažil, čosi naznačiť. No pera, ktorá sa mi neustále chvela strachom, tomu dosť jasne zamedzovala. Teda mi nezostávalo nič iné, ako vysloviť svoje myšlienky nahlas.

,,Č-čo tu robíš?" vykoktal som zo seba napokon. Akýmsi záhadným spôsobom som si nevedel dať dve a dve dokopy. Preto ma ani neprekvapovalo, keď na mňa Logan vrhol zmätený pohľad. Očividne si myslel, že si dôvody jeho návštevy vyvodím sám. Ibaže v tomto okamihu som to nedokázal. Akoby moje ústrojenstvo preplo na režim uplakaného dieťaťa. Len som plakal a vystrašene sa obzeral okolo seba. Presne ako také malé dieťa, ktorému zobrali obľúbeného plyšového medvedíka, až na ten rozdiel, že oni mne zobrali čosi omnoho cennejšie. Zobrali mi môjho mate, môjho priateľa... môjho Harryho.

Z ničoho nič mi muž za mnou trhol rukami. Podľa všetkého som sa zase zamyslel a nevnímal jeho pokyny. Preto ma ani neprekvapovalo, keď začal po mne vrieskať. Na moje šťastie nebol alfou, inak by som už ležal na zemi s prasknutými ušnými bubienkami. Ale i cez to, že bol prostá beta, ma jeho krik bolel a keby mi nedržal ruky za chrbtom, určite by som si už zapchával uši.

,,Pohni kostrou, ty štetka jedna! Chápem, že očividne Logana poznáš, no to nemení nič na tom, že ak sa nedáš do pohybu tak na teba použijem už vážne obušok!" hulákal mi blízko ucha a to až do momentu, kedy sa pred nami neozvalo odkašľanie. Logan, ktorý nás otrávene pozoroval, napokon podišiel bližšie k nám a zhlboka sa nadýchol.

,,Nechaj ho tak, Bruce. Zoberiem ho sám. Jeho mate je už pripravený na prevoz a nehodláme čakať, kvôli tomu, že sa ti bude vzpierať. Preto navrhujem, aby som šiel s ním sám. Mňa predsa len pozná." prekrútil očami a skôr ako stihol muž za mnou, čo i len  odporovať, ho Logan rýchlo odstrčil. Na moje šťastie Bruce neodporoval. Len si odfrkol a namieril si to mimo tejto chodby. V podstate sme tu boli len ja a Harryho kamarát, čoho som patrične využil a začal sa pýtať.

,,P-prečo si tu? A.... A-a kam to i-ideme? Ide-ideme za Harrym? P-prosím, p-povedz m-mi, ž-že nedovo-nedovolíš, aby n-nás rozdelili." fňukal som, sledujúc ako sa premiestňoval za mňa Nevedel som o čo mu ide, no v okamihu ako schytil moje v putách držané ruky, akosi som si dal dve a dve dokopy.

,,Prestaň sa pýtať a prosto poď." sykol mi nepríjemne a hlavne ticho do ucha. Následne sa odo mňa odtiahol a zatlačil na môj chrbát. Roztrasene vzlykajúc som sa dal do pomalého kroku. Na začiatku chodby to Loganovi nevadilo a nechával ma si udržiavať svoje tempo. No na konci, niekoľko metrov pred recepciou, ma strčil dopredu. Bolo to od neho veľmi nepekné a nebyť toho, že držal retiazku pút, padol by som.

 Vyčítavo som sa na neho pozrel, pred tým ako ma doslova oprel o pult pred nami. Zaskučal som a následne nespokojne zafňukal.

,,Č-čo to robíš?!" hlas sa mi v strede vety zlomil. Cítil som ako ma opúšťa každá jedna štipka nádeje, keď ma vysoký, mne známy muž prosto ignoroval. V podstate sa celý čas choval nedostupne, akoby nebol on presne ten, ktorý ma pred pár dňami utišoval a vravel mi, že to mám s Harrym skúsiť.

,,Oznámte prosím vás Trevorovi, že ho o pár minút budem potrebovať. Taktiež mu môžete povedať, že máme prípad Division coactus. Keby potreboval ešte čosi, nájde ma v sedmičke, kde pripravím tohto tu na prepravu." odrapkal to, akoby si to nejeden krát nacvičoval sám. Zmätene som sa na neho skrz slzy pozrel a spolu s paní za pultom som si povzdychol.

,,Zase nútené rozdelenie? Čo sa stalo pre tentokrát?" zamumlala smutne. Zdalo sa mi, že ona bola snáď jediná, ktorá chápala moju situáciu a nadšením neskákala dva metre do výšky. Ona ako jediný totižto prejavila známky súcitu.

,,Dobre viete, že vám to nemôžem povedať, Hazel. Uvidíme sa neskôr." zavrčal neprítomne a jediným prudkým pohybom ma vytiahol do vzpriameného stoja. Ani som sa nestihol pozrieť na ženu, ktorá sa rozprávala s Loganom a bol som zatiahnutý o pár metrov vedľa. Nestíhal som poberať, ako rýchlo sa mi preplietali nohy, keď v tom sa muž vedľa mňa natiahol a otvoril dvere s obrovskou sedmičkou v strede.

Bez, čo i len jediného zaváhania ma strčil do prítmia a následne za nami oboma zabuchol dvere. Nevedel som, kde to som, no zatiaľ, čo sa on venoval zámku, som sa vzpieral a snažil sa ujsť. Akosi som už neveril v to, že by mi mohol pomôcť.

,,P-pusť ma!" vykríkol som napokon. O chvíľu na to Logan konečne našiel správny kľúč a zamkol nás tu. Bez jediného slova sa ku mne otočil a zapozeral sa na mňa svojimi modrými očami.

,,Prestaň, Louis. Všetko len komplikuješ, sakra. Prosto počúvaj!" zavrčal na mňa šeptom. Zmätene som nadvihol obočie a zhlboka sa nadýchol. Logan sa totižto natočil do strany a s povzdychom skontroloval či tu nikto nie je. Chcel som sa ho vypytovať na rôzne iné otázky, no nemal som tú možnosť. Opätovne sa totižto stočil mojim smerom a potichu zamumlal.

,,Počúvaj ma, dobre? Už žiadne odporovanie!" prikázal mi nekompromisne.

,,A-ale ty nás chceš rozdeliť." fňukal som. Na túto vetu som avšak už nedostal žiadnu odpoveď. Logan očividne stratil nervy a prosto do mňa strčil. Zas a zaraz. 

Okamžite som sa otočil a nechal ho nech mi chytí ruky za chrbtom. Všetka nádej, že by to mohlo byť ešte v poriadku ma v mihu sekundy opustila a nahradil ju smútok so zúfalstvom.

So slzami na krajíčku som sklopil hlavu k zemi a nechal sa viesť kratšou chodbou. Nakoniec sme sa dostali do akejsi omnoho svetlejšej miestnosti. Prekvapilo ma to, no aj naďalej som držal hlavu radšej sklopenú. Nechcel som, aby videli, ako moc ma zničili a zlomili.

,,Podľa protokolu, by som ťa mal upokojiť akýmsi druhom medicíny, no v tomto okamihu to je zbytočné. O pár minút mi prinesú auto, čiže ma poslúchneš a nebudeš odporovať." mrmlal nad čím som si len zničene povzdychol. Následne som prikývol a poslúchol jeho príkaz, sadajúc si na akési ležadlo.

,,Teraz tu počkáš. O pár minút som tu. Hlavne nerob žiadne blbosti." zamumlal, nad čím som nespokojne prikývol. Vedel som, že odpor je v tomto okamihu nemiestny a hlavne zbytočný.

,,Skočím si pre fľaštičku demerolu, kvôli preprave. Hoci ťa na teraz upokojovať nemusím, nehodlám s tebou takto ísť i autom. To ťa už vážne radšej uspím, ako po ceste do výskumného centra nabúrať." oznámil mi napokon, nad čím som si zničene povzdychol. To slovo- demerol- vo mne vyvolalo niekoľko spomienok, čo som na sebe ale nehodlal dať najavo. Zlomili ma, nepotrebujem im ukázať ako moc.

Nakoniec sa Logan odobral kamsi preč. Až keď som nemal možnosť počuť jeho kroky, som hlavu opatrne a hlavne zvedavo zdvihol. Hoci som skrz slzy nedokázal rozoznávať menšie detaily, postavu, ktorá ležala o pár metrov vedľa mňa, som rozoznal hneď. Ani som si neuvedomoval, čo robím, keď v tom som už stál na nohách a bežal k mužovi, ktorý nehybne ležal na druhom ležadle.

,,Harry!" krikol som, keď som stál pri ňom. Rukami som okamžite schmatol tú jeho a jemne ňou zatriasol. Zúfalo som ním hádzal zo strany na stranu, dúfajúc, že sa zobudí i keď som vedel, že to nebude fungovať. Podľa všetkého bol v narkóze, teda ma nemal možnosť vnímať. A hoci som to vedel aj naďalej som ním triasol, vzlykajúc. 

Napokon som zničene zakňučal a jeho ruku si pritiahol k rozochveným ústam. Nezvládal som to.

,,Hazz,,, p-prepáč mi to..." zavzlykal som. Čo som však nečakal bolo, že sa mi dostane odpovede.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ahojte, 

nová kapitola! Po dlhom čase. Dúfam, že sa vám páčila. V podstate bude už len jedna a následne veľké rozuzlenie v epilógu. Dúfam, že sa tešíte a že zanecháte nejaký názor. 

Curly