Skulker A|B|O [Larry Stylinson]

Chapter 7 | Lie

,,Č-čo?" Vykoktal som, pohľadom prechádzajúc z tváre môjho doktora na päste, ktoré mal pevne zovreté okolo kovovej konštrukcie mojej postele. Chvíľu bolo prosté ticho, teda až na škrípanie postele, keď som sa na nej mrvil v snahe odpútať pohľad zelených očí pána Stylesa z mojej maličkosti.

,,Ako je možné, že niekto taký nevinný je taká štetka?" Ozval sa napokon, keď sa celou silou odstrčil od postele. Na okamih sa musel zbierať, aby tak nepadol na zem, avšak hneď potom sa vydal k boku mojej postele. Takmer automaticky som sa odsunul na druhú stranu a potom už len sledoval, ako sa svojimi rukami zaprel o matrac, sadajúc si hneď vedľa mňa.

V momente ako som si uvedomil, že ma machovo-zelené oči môjho doktora pozorujú, som svoj pohľad premiestnil k vlastným nohám, ktoré mi prevísali cez okraj postele. Sledoval som ako sa hojdajú zo strany na stranu, zatiaľ čo som dúfal v nemožné. Dúfal som, že prosto odíde a nechá ma na pokoji.

,,Tak odpovieš mi?" zavrčal na mňa, čím len spôsobil, že sa moje telo roztriaslo. Vždy som pociťoval strach voči alfám, či už išlo o môjho učiteľa, alebo o náhodného človeka na zastávke. Alfy boli, sú a aj vždy budú kruté, nemilosrdné, sebecké a uznajme, že aj nadržané.

,,Ja som sa na niečo pýtal!" kričal. Nad jeho slovami som sa automaticky prikrčil a chcel sa ešte o kúsoček posunúť do strany, keď ma zastavila ruka doktora, ktorá ma chytila surovo za bradu, natáčajúc si ma tak, aby mi videl do tváre.

,,Odpovedaj, inak to pôjde po zlom!" Vrčal mi do tváre, zatiaľ čo si ma neustále ťahal bližšie, až ma napokon dokázal chytiť aj druhou rukou a to konkrétne za pás, uisťujúc sa, že mu už nikam neutečiem.

,,J-ja neviem o čom hovoríš." Šepol som so slzami na krajíčku, aj keď som dobre vedel, že sa nejedná o nič iné, než o môj zdravotný stav.

,,Takže ty nevieš?" Neveriacky sa zasmial, stláčajúc moju čeľusť o čosi silnejšie. Nad bolestivým zovretím som zavrel oči, v snahe upokojiť sa a nedať tak slzám voľný priebeh, no už bolo neskoro. Neskoro na všetko, keďže sa moje malé tajomstvo doktor predo mnou už dozvedel.

,,Chceš mi povedať, že nevieš kto ti pretiahol tu tvoju obriu prdel?" Zavrčal mi a rukou, v ktorej ešte stále zvieral moju čeľusť mykol do strany. Moje vcelku napäté telo som nedokázal ovládať, čím som teda nezabránil ani tvrdému nárazu mojej hlavy o kovovú konštrukciu postele.

,,O-o čom to hovoríš?" zavzlykal som, premiestňujúc ruku ku boľavému miestu na mojej hlave. On sa nad mojou otázkou zasmial a sledujúc ma, ako sa mi po lícach kotúľajú horúce slzy, vydýchol.

,,Hovorím o tom, že si poškvrnený! Že nie si panic!" Vychrlil na mňa tak nahlas, až som sa bál, že to začuje niektorí z doktorov či sestričiek v okolí. Snažil som sa upokojiť, avšak v okamihu ako som si uvedomil o čom to vlastne rozpráva, sa mi doslova zahmlilo pred očami.

,,Mami! Prosím príď, niekto tu je. Snaží sa dostať do nášho domu." Plakal som do staršieho telefónu, ktorý sme využívali ako pevnú linku.

,,Zlato, okamžite bež hore a skry sa, dobre?" Vravela celá bez seba moja mama, v snahe upokojiť ma. Po tomto som na nič nečakal a rýchlo sa rozbehol do mojej izbičky. A bol by som tam aj dobehol, kebyže ma na schodoch nevyrušil buchot otvárajúcich sa dverí. Presne ten buchot, ktorý moju pozornosť odpútal natoľko, že sa mi nohy zaplietli a ja som tak dopadol na tvrdú plochu schodu.

,,Kdeže si maličký?" Zašepkal muž, ktorého veľké telo sa po pár sekundách objavilo v obývačke, teda len niekoľko metrov odo mňa. Snažil som sa postaviť čo najrýchlejšie to šlo, avšak cez slzy, ktoré sa mi drali z očí som toho nevidel veľa. Iba veľké ruky alfy v rute, ktorý si ma bez slova vyhodil do náručia, aby ma tak o chvíľu na to mohol zhodiť na gauč.