Skulker A|B|O [Larry Stylinson]

Chapter 26 | Hospital

Harry's POV

,,Tak buď dobrá omega a obleč sa. Musíme ísť." po týchto slovách som sa postavil na vlastné nohy a namieril si to preč z izby. Netrvalo dlho a celým domom sa ozval plač mladej omegy. Zhlboka som sa nadýchol a rukou si zašiel do vlasov, ťahajúc za ne, aby som tak ubránil svojej alfe vrátiť sa za ním. Za človekom, ktorý teraz plače a klepe sa, strachujúc sa o svoj vlastný život.

,,Môžeme ísť?" zamumlal som napokon nahnevane a nakukol cez zárubňu. Louis sa na moje šťastie obliekol, avšak v okamihu ako som sa ho spýtal onú otázku, len neprítomne pokrútil hlavou. Zhlboka som sa nadýchol a bez jediného ďalšieho slova som podišiel k nemu.

,,Ale musíme. Takže zdvihni zadoček a poď." natiahol som k nemu ruku a potom už len pozoroval, ako ku mne nedôverčivo zdvihol pohľad. Iba som mykol hlavou ku svojej ruke a následne stisol jeho ruku, keď sa za mojej pomoci postavil na klepajúce sa nohy.

,,Tak teda ideme." opatrne som ho potiahol ku dverám, avšak Louis zaprotestoval a jemne sebou mykol. Nedôverčivo som sa na neho pozrel a spevnil stisk na jeho ruke.

,,J-ja nechcem. P-prosím neposielaj ma tam." zašepkal zničene, nad čím som len prekrútil očami. Alfa v mojom vnútri sa začala takmer okamžite brániť a nútila ma privinúť si omegu k sebe, avšak ja som zaťal zuby a skôr, ako Louis stihol protestovať, som si ho vyhodil cez rameno, tak aby sa náhodou neudrel do hrude.

,,Ja viem, že tam nechceš, ale musíš." zamumlal som a prešiel prvých pár krokov, pred tým, ako sa Louis začal hmýriť. Jednou rukou som si ho pridržal na ramene za bok a druhou sa ho pokúsil chytiť za nohy, ale bolo neskoro. Louis sa akosi prekoprcol a spadol z môjho ramena na zem, kde sa takmer okamžite pozviechal a kľakol si na nohy. Povzdychol som si a otočil sa k nemu, pričom som sa sklonil a posnažil sa ho chytiť za boky, avšak to, čo spravil malý brunet ma úplne ohúrilo. On totižto presunul svoje ruky k môjmu rozkroku, v snahe rozopnúť zips a gombík od mojich nohavíc.

,,Čo to robíš?" spýtal som sa zmätene a jeho ruky sa pokúsil odtlačiť. Louis len zakňučal a rukami sa vrátil k môjmu rozkroku a bol by aj pokračoval, ak by som ho nechytil za vlasy a jemne nimi netrhol dozadu. Skrz slzy, ktoré sa mu tlačili do očí, sa na mňa pozrel a opatrne pootvoril ústa.

,,P-prosím nehovor i-im, že som to celé l-len hral. J-ja budem r-robiť v-všetko, čo budeš len chcieť, a-ale prosím nedávaj m-ma naspäť. D-dajú ma n-naspäť do š-školy a t-tam si ma v-vyberie nejaká z-zlá alfa, k-ktorá ma bu-bude znásilňovať a-a j-ja prosím, nie." vzlykal. Zhlboka som sa nadýchol a len pokrútil hlavou, pričom som natiahol k nemu ruky.

,,O čom to hovoríš? Nič vravieť nebudem." povzdychol som si, načo Louis celý stŕpol a na okamih prestal vzlykať. Toho som využil a opatrne ho postavil na nohy, opierajúc ho o stenu. Brunet potichu zakňučal a pozrel sa na mňa.

,,Zostaneš tu so mnou, len potrebujem vedieť, že si v poriadku." zašepkal som a pohladil ho po vláskoch. Louis si ma zmätene prezrel a trochu sa pohmýril.

,,J-ja som v poriadku. L-len ma bolí hlava," zašepkal a naklonil hlavu do strany. Pobavene som sa zasmial a jemne ho pohladil po líci.

,,Dohodneme sa na niečom. Nebudeme si klamať." Louis jemne nakrčil obočie a svoju chvejúcu sa ruku priložil na tú moju.

,,A č-čo za to dostanem?" zašepkal a jemne sa na mňa usmial. Iba som pokrútil hlavou a druhú ruku natiahol k jeho tvári, aby som tak mohol zotrieť zbytok sĺz.

,,Čo len budeš chcieť." usmial som sa na neho.

,,Chce-chcem starého Harryho, n-nie tohto, č-čo chytá i-infarkt už len z t-toho, že sa v noci z-zobudím lebo ma trochu b-bolí hrudník." pokrútil hlavou. Len som sa jemne usmial, hoci mi čosi vo vnútri mňa vravelo, že by som sa mal na mieste rozplakať. Prečo? Pretože skutočnosť, že moju omegu niečo naozaj bolí, bolela aj mňa.

,,Platí, ale to nemení nič na tom, že ideme do nemocnice." vydýchol som a s jemným úsmevom na perách som mu pomohol odraziť sa od steny. On sa pre tentokrát oprel o moje rameno a s mojou pomocou sa dostal až do auta, kde som si ho položil na zadné sedadlá.

,,Prečo nemôžem sedieť vpredu?" zamumlal Louis, keď som si sadol na sedadlo vodiča a naštartoval. Pobavene som pokrútil hlavou a namieril si to do nemocnice s Louisom na zadných sedadlách.

,,Pretože si moc malý." okomentoval som, načo si Louis odfrkol. Svoj pohľad som ani nie na okamih presmeroval do spätného zrkadla, sledujúc Louisa, ktorý sa rozvalil cez celé zadné sedadlá.

,,To isté som mohol povedať o tvojom vtákovi." zamumlal si sám pre seba, avšak to som sa už neudržal a zabrzdil. Jediné šťastie bolo, že bolo niečo okolo tretej nad ránom, čiže som tak nemohol spôsobiť haváriu v strede križovatky. Keď som sa spamätal, rýchlo som dupol na plyn a namieril si to k nemocnici, ktorá na moje šťastie nebola nejako ďaleko.

V okamihu, ako som sa dostal na parkovisko detskej fakultnej nemocnice, som sa otočil na Louisa a prebodol ho pohľadom. Zhlboka som sa nadýchol a zavrčal.

,,Chcel si starého Harryho, je to tak?" zamumlal som, načo Louis len zmätene prikývol a posadil sa, naťahujúc sa po kľučke.

,,Tak teda dobre. Hneď, ako bude možnosť, ti ukážem, čo by urobil starý Harry, keby si mu toto povedal." a to boli moje posledné slová pred tým, ako som vystúpil z auta a rýchlo prešiel k Louisovi. Ten sa na mňa nervózne usmial a chytil ma za ruku.

,,Prepáč. Nemalo to vyznieť zle." zašepkal a sklopil pohľad k zemi. Len som pokrútil hlavou a zatiahol ho ku vchodu.

,,Neospravedlňuj sa. Ja som len rád, že mám pádny dôvod na to, spraviť to, čo som chcel posledných pár dní." uškrnul som sa jeho smerom a zatiahol jeho stuhnuté telíčko k recepcii, kde som sa oprel o pult a pozrel sa na unavenú pani v kresle.

,,Dobrý. Som doktor Styles a potreboval by som sa skontaktovať s istým doktorom z pľúcneho kvôli omege, ktorú mám momentálne v opatere." zašepkal som a rukou si pritiahol Louisa za bok bližšie, pričom som rukou napokon opatrne prešiel na jeho zadok.

,,Potrebujem len niekoľko výsledkov a kľúčiky od záchodu." vydýchol som. Pani sa na mňa divne pozrela a natiahla sa po kľúči s akýmsi modrým štítkom.

,,Môžem sa spýtať, načo vám to bude? Ak sa nemýlim, záchody sú pri každej ordinácii." nadvihla obočie.

,,Potrebujem vzorku jeho moču, pani. A nebudem sa predsa ťahať s pacientom až ku nejakej ordinácii, keď to má tu najbližšie." jemne som sa na ňu usmial. Žena si ma len nedôverčivo prezrela a napokon mi kľúče podala. Spokojne som sa jej otočil chrbtom a spolu s Louisom si to namieril na záchody.

,,Vážne potrebuješ no... ehm?" spýtal sa ma nedôverčivo Louis.

,,Nerob zo seba blbca, Louis. Dobre vieš, že to, čo som tam hovoril boli len klamstvá." uškrnul som sa. ,,Ja mám totižto v pláne ti dokázať, že môj junior nie je tak malý ako ty."