Skulker A|B|O [Larry Stylinson]

Chapter 39 | Confession

,,Tak t-teda z-začal by som a-asi odtiaľ, že..." zhlboka som sa nadýchol a naposledy sa pozrel na mamu pred tým, ako som svoj pohľad presunul k zemi. Nervózne som si preplietol prsty a sem tam si ich stisol, dodávajúc si tak mne potrebnú odvahu.

,,N-no. Keď si m-ma brala do nemocnice, tak som nebol nejako chorý. B-bola to len zásterka, aby som nemusel ísť do školy." zašepkal som potichu, pričom som sa automaticky prikrčil. Bol som zvyknutý na menšie pohlavky, ktorými ma mama mala v obľube obdarovávať pri hoc akom prúsery. Pre tentokrát sa však tak nestalo.

Udivene som natočil hlavu jej smerom, aby som sa tak ubezpečil, že ma naozaj počúva. Prekvapene som nadvihol obočie, keď na mňa neustále pozerala a jemne kývala hlavou s kamenným výrazom na tvári.

,,V-vážne mi to prepáč, ale dobre vieš, ako to celé b-bolí. Navyše ma pán učiteľ Cowell nemá moc v láske." zamračil som sa a svoj pohľad zahanbene sklopil k svojim rukám. Povzdychol som si, keď aj naďalej panovalo medzi nami ticho. Zničene som s vydýchol, v snahe pokračovať.

,,No... A-ako som b-bol v nemocnici, tak im pochopiteľne n-nič nevychádzalo. Všetky v-výsledky boli v poriadku a preto si mysleli, že sa jedná o nejakú pohlavnú chorobu, pretože na to jediné t-testy nerobili. M-mysleli si, že s-som niečo chytil od a-alfy a tak ma p-poslali na vyšetrenie k Harrymu. Teda k pánovi Stylesovi." vydrmolil som zo seba. Opätovne mi bolo odpoveďou ticho, čo som bral ako znak toho, že mám pokračovať. Zhlboka som sa nosom nadýchol a pokrútil hlavou pri spomienke na prvé vyšetrenie.

,,Uhm doktori sa dohodli na domácej starostlivosti. Pán doktor Styles si ma krátko potom, čo bol ten konflikt medzi vami, zobral k sebe a tam to šlo nejako dole z kopca." rozhodol som sa, vynechať tú časť, kde mi Harry nadáva ohľadom môjho strateného panictva a celkový konflikt s jeho otcom.

,,S-samozrejme, že som sa bál. Predsa len alfa je alfa a... raz sa stalo to, že som dostal heat." nasucho som preglgol a nespokojne sa zamračil na svoje ruky. Bolo mi nepríjemné sa rozprávať o tomto takto. Predsa len s Harrym sme mali ako tak dobrý vzťah a spomínať na to zlé, nebolo v tomto okamihu najlepšie

,,A-asi logicky tušíš, čo sa stalo." vydýchol som zahanbene. Cítil som sa naozaj zle. Mohol som to zastaviť. Mohol som sa ovládnuť. No nespravil som to.

,,Môj heat bol c-celkovo vraj oslabený liekmi takže v okamihu, ako som si uvedomil, čo sa stalo som sa pokúsil o útek. Bolo to prvé a aj posledné riešenie, ktoré mi napadlo. Môj útek avšak neskončil najlepšie. S-skončil som v bezvedomí p-pričom som presne, ako v tých filmoch počul všetko, čo vravia ľudia v mojom okolí. L-ležal som tam v posteli z-zatiaľ, čo sa Harry alebo teda aj doktor Styles rozprával s nejakým jeho kamarátom." vysvetľoval som, pričom som sa snažil vytlačiť z hlavy všetky zlé spomienky a zážitky.

,,V-vravel tam o-o tebe a že, č-čo ti spôsobil. V-vážne to ľ-ľutoval a vravel, ž-že si ma označil, lebo s-sa nemal jeho vinou, k-kto o mňa postarať. Vtedy mi to p-prišlo absurdné a vážne ma prekvapilo, keď na konci dodal, že sa do mňa asi zamiloval." zamumlal som a jemne sa usmial na svoje ruky. Bol som zamilovaný a sám som to dobre vedel. Neľutoval som to, že sme mates. Ľutoval som len to, ako sme sa mates stali.

,,A t-teraz sa o mňa stará, p-pretože mi zistili rakovinu. A-a... a-a..." ďalej som nevedel, ako pokračovať. Pri spomienke na to zákerné ochorenie, ktoré momentálne okupuje moje telo, sa mi do očí nahrnuli slzy. Preto som bol rád, keď sa okolo môjho pása omotala jedna z maminých rúk. Opatrne ma po ňom pohladila a povzdychla si.

,,Ach jaj, Loui. Neviem, čo ti mám na to povedať. Hlavne na seba dávaj pozor a lieč sa prosím. Nechcem, aby sa ti niečo stalo." povedala, načo som pohľadom strelil po jej unavenej tvári. Ustarane sa na mňa usmiala a opatrne pootvorila svoje ústa, v snahe čosi mi povedať. Avšak skôr ako sa tak stalo, roztvorili sa dvere.

Vyplašene som hlavu natočil smerom odkiaľ sa ozvalo hlasité odkašľanie. Pohľadom som okamžite vyhľadal sestričku, ktorá len krútila hlavou a rýchlo sa približovala k nám.

,,To neviete, kedy sú návštevné hodiny, mladý pán? To, že vás moja kolegyňa pustila, ale neznamená, že budete budiť pacientov." zavrčala nespokojne, pričom ma schmatla za ruku. Ospravedlňujúco som sa pozrel na mamu a potichu som ju pozdravil, vraviac jej, že sa vrátim. Ona iba zmätene prikývla a zapozerala sa do stropu. Bolo na nej vidieť, že asi nie je tak úplne v poriadku, keď sleduje s nadšením odpadávajúcu omietku, zatiaľ čo jej syna ťahajú preč.

Napokon som nechal nech ma beta vyprevadí von z dverí. Pre istotu dvere od maminej izby aj zamkla a nahnevane ma drgla do ramena. Neustále si čosi mrmlala popod nos, nad čím som prekrútil očami a hlavu zdvihol smerom k doktorovi. Ten ma stále čakal pri východe, pričom sa nenápadne uškŕňal. Povzdychol som si a zrýchlil krok, v snahe vzdialiť sa od nepríjemnej pani, čo sa mi napokon aj podarilo, keď ma spolu s doktorom vyhnala von z oddelenia.

V okamihu ako sa dvere za nami zavreli, sa beta alebo aj môj ošetrujúci lekár, začal smiať. Iba krútil hlavou a opatrne si ma pridržiaval za látku môjho trička.

,,No nič. Návšteva bola z istej časti úspešná, no nie? A teraz domov. Odveziem ťa." oznámil mi, pričom ma zatiahol ku východu z nemocnice. Nevyzeralo, akoby som mal šancu protestovať, preto som iba prikývol a sklopil hlavu k zemi.

Počas cesty k autu sa ma doktor vypytoval na mamu a na celkový vzťah s Harrym. Väčšinou som odpovedal krátkymi a jednoduchými vetami, aby som tak zamaskoval pochybnosti, ktoré mi ťažili myseľ. Nakoniec sme sa dostali aj do jeho veľkého auta. Poprosil ma, aby som si sadol na sedadlo spolujazdca, pričom si on sám sadol za volant.

,,Inak, Louis... ako sa máš ty? Vieš, máš nejaké bolesti a tak?" zamrmlal, keď akýmsi mne neznámym spôsobom štartoval. Hoci som sa v jeho niekoľkých rýchlych pohyboch nevyznal, napokon naštartoval a vyšiel na cestu.

,,Naviguj ma, dobre?" dodal, pred tým ako mykol hlavou mojim smerom, na znak toho, že mu mám odpovedať.

,,D-dobre... teraz do prava." poukázal som na odbočku pár metrov pred nami a povzdychol si. Hlavu som sklopil k zemi a trhane sa nadýchol.

,,Bolí to t-tak neustále, a-ale už som si na to nejako zvykol. T-teraz je skôr problém pri nejakých stresových situáciách. Vtedy mám pocit, akoby mi čosi tlačilo na hrudník. A teraz doľava." ukázal som opätovne na zatáčku a otočil hlavu smerom k doktorovi.

,,To je v tvojom stave absolútne normálne. Neboj sa. Po pár vyšetreniach si na to už zvykneš a budeš v poriadku. Len sa hlavne nestresuj." upozornil ma, keď sa po niekoľkých mojich chabých znalostiach o tejto ulici, dostal až ku Harryho domu. Samozrejme som poďakoval a opatrne som otvoril dvere.

,,Tak teda sa vidíme o týždeň." a to bolo posledné, čo som od neho počul pred tým, ako som zabuchol dvere. Rozklepane som ešte chvíľu pozoroval, ako jeho auto mizne v diaľke až sa mi napokon úplne stratilo z dohľadu.

Nervózne som sa otočil pomaly ku dverám od domu. Prekvapilo ma, že sa v kuchyni svieti. Roztrasene som spravil svoj prvý krok smerom k domu, pričom som si v hlave nadával a zároveň sa aj modlil ku všetkým bohom sveta, aby Harry aj naďalej spal.

Automaticky som sa pred dverami natiahol pod rohožku, kde mi bolo známe, že Harry skrýval svoj kľúč. Opatrne som ho vytiahol spod nej a potichu sa ho pokúsil zasunúť do zámku, čo sa mi samozrejme, že aj podarilo. No skôr, ako som stihol kľúčom otočiť, sa dvere otvorili a ja som tak mal možnosť čeliť nahnevanému kučeravcovi zoči voči.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ahojte,

nová kapitola. Dúfam, že sa páčila a že mi poprípade hodíte názor aj do komentára. Bola by som za to viac ako len rada...♥

Curly