MERCI!

20. "Čo to malo znamenať?"

"Slečna Peers, pán doktor vás už čaká." povedala sestrička v ordinácii mierne zvýšeným hlasom, aby prehlušila nepríjemné zvuky, ktoré sa ozývali z každého kúta tejto miestnosti. Len som chabo prikývla, bola som veľmi Nervózna. sice na takýchto prehliadkach som už bola ale vždy ušlo len o bežnú kontrolu alebo napísanie receptu kvôli liekom. Nasledovala som sestričku, spoločne sme vošli do bielych dverí, na ktorých bolo napísané. 'PhdDr. Joshua Anderson'.  To meno mi bolo známe, patrilo doktorovi, ktorý mal vek okolo štyridsať rokov, vlasy vždy perfektne učesané do pravej strany, hnedé oči, na ktorých trónili čierne okuliare s hrubým rámom. Tento doktor sa tiež vyznačoval svojim milým a vľúdnym prístupom ku všetkým jeho pacientkám, bez ohľadu na to aké mali problémy.

****

"Slečna, mám pre vás jednu dôležitú správu." povedal doktor, po dôkladnej prehliadke.

"Počúvam." nech je to čokoľvek

"Nehovorí sa mi to ľahko ale ste-." zasekol sa v polovici vety a nevedel pokračovať.

"Máte 40% šancu že niekedy otehotniete." skončil. V tej chvíli ako keby sa mi zastavil svet. Prečo? Prečo ja? Znova som si kládla otázky, boli podobné ako tie včera ale tieto ma u srdca ranili omnoho viac ako tie včerajšie.

"Ale nijaká nádej tam je?" dúfala som.

"Samozrejme." usmial sa. "Len sa budete musieť s partnerom viac snažiť o to aby ste otehotnela." povedal, viac-menej sa mi uľavilo, keby Harry zistil že nemôžem mať deti rozištel by sa so mnou, ale našťastie som plodná.

V našom prípade nebude potrebné sa viac snažiť keďže mi sexujeme každý druhý deň a každé tretie ráno.

"Dobre, ďakujem, veľmi sa mi uľavilo, dovidenia." povedala som a opustila som bielo-modrú ordináciu. Sestrička mi antikoncepciu dala už v čakárni, takže už nemusí ísť do lekárne. Keď som vychádzala zo súkromnej kliniky, začal mi zvoniť telefón. Vybrala som ho a na obrazovke mi svietilo meno Harry,  spolu z našou fotkou. Tá fotka bola z tej párty na Slovensku.

"Prosím." zdvihla som telefón,  z druhej strany sa ozývali nijaké čudné zvuky, ktoré som nevedela identifikovať. Je na letisku? Na diaľnici? Bože, čo zas ten vyvádza.

"Láska?" ozvalo sa z druhej strany.

"Čo potrebuješ?" zasmiala som sa, z druhej strany som počula ako zavrčal.

"Tak prídeš o ten pol jednej?" strachoval sa.

"Harry, samozrejme že prídem, sľúbila som ti to. Si horší ako moja mama." teraz sme sa z Harrym zasmiala v rovnaký čas.

"Milujem ťa, vieš o tom?" spýtal sa.

"Aj ja teba, Zlato." úškrnúľav som sa, nenávidí ak ho niekto volá Zlato, ale ja ho rada provokujem.

"Počkaj keď prídeš domov." povedal, aj cez telefón som si vedela predstaviť ten jeho nadržaný úsmev, ako zrazu tak tychto mení témy.

"Teším sa, zlato,  ale už musím končiť." nastúpila som do 'svojho' auta a chcela som naštartovať ale Harry nie a nie položiť ten telefón.

"Prečo musíš končiť?" zosmutnel, z Harryho stranu telefónu som počula ženský smiech.

"Harrold, kde si?" zvážnela som. Väčšinou nie som žiarlivá, ale neznesiem keď je pri Harrym nijaká iná žena okrem mňa.

"Ja? Doma." povedal, dobre radšej to nechám tak, nemám chuť sa z Harrym hádať a už vôbec nemám náladu sa s ním hádať cez telefón.

"Tak o 12:30 som doma. Okej?" spýtala som sa.