MERCI!

24. "Je to jediná možnosť!"

"Vrátiš sa mi ?" opýtal sa ma Harry. Jeho pohľad skúmal celé moje telo až zastal pri mojich očiach, do ktorých sa úpenlivo pozeral.

"Vrátim sa do Londýna. Nemôžem odísť a nechať tu školu a priateľov."

"Priateľov? Školu? A mňa? Na mňa si zabudla?"

"Nie nezabudla. Pokiaľ viem my sme priatelia."

"Nie! priatelia sa neľúbia. My sme viac ako priatelia a ty to vieš!"

Chcela som mu oponovať ale Harrymu začal zvoniť telefón. Vytiahol si ho z vrecka a zodvihol ho.

"Prosím?"....... "Ahoj, Alex."...... "Áno, je vedľa mňa." rozprával Harry do telefónu, ako som rozoznala tak volal s mojím bratom. Ale načo mu volá? Veď sme boli jasne dohodnutý že po mňa o 6 príde na letisko. Harry mi podal telefón a usmial sa.

"Alex prečo voláš?" naozaj nechápem načo mi volá. Snáď sa nič zlého nestalo.

"O-oni z-zomreli." Zomreli? Kto?

"Alex, kto zomrel?"

"M-mama a o-otec.." aj cez telefón som mohla počuť že plače. Nie! Oni nemohli zomrieť! Určite to nemyslí vážne!

"To nie je vtipné!"

"Mali autonehodu a zomreli. Nijaký kokot išiel v protismere a nabúral ich." v tú chvíľu ako to dopovedal som myslela že sa zasta svet. Nič som nevnímala. Jediné čo sa odohrávalo v mojej hlave bolo to čo povedal Alex. Oni predsa nemohli zomrieť!

"Ja-Ja....". koktala som. Musím sa tam vrátiť. Natrvalo. Tu už nie je cesty späť! Musím sa vzchopiť! Alex a Danielka ma potrebujú a ja musím byť ich opora.

"Čo budeme robiť, Medi?" opýtal sa Alex.

"Keď prídem všetko vyriešime." povedala som a okamžite som zložila telefón. Podala som ho Harrymu a odišla dom do šatníka. Z poslednej police som si vybrala modrý kufor, ktorí som okamžite otvorila. Začala som do neho hádzať veci, bolo mi jedno že nie sú uložené. Chcela som odtiaľto odísť čo najskôr. Chcela som všetko nechať za sebou. Bohužiaľ tu ostane aj Harry. Môj milovaný Harry. Najradšej by som tu ostala s Harrym, ale nemôžem. Alex a Danka ma potrebujú. Keď som mala skoro 'dobalené', vošiel do šatne Harry. Svoj pohľad zapichol do kufra, ktorý bol predo mnou. Potom sa pozrel na mňa. Slzy, ktoré mi stekali po lícach som si utrela hánkami prstov aby Harry nevidel že plačem. Kľakol si ku mne a zotrel mi jednu neposlušnú slzu, ktorá mi stekala po právom líci.

"Čo sa stalo?" opýtal sa. Vyzeral dosť nervózne keď sa má to pýtal, asi sa bál toho akú mu dám odpoveď.

"Odchádzam! Natrvalo!" ako rada by som tu ostala ale nemôžem.

"Čože?" pozrel sa na mňa so smútkom v očiach.

"Už nikdy sa nevrátim!"

"Prečo? Čo sa stalo?" Harryho oči sa začínali plniť slzami. Nechápem prečo plače. Jemu nezomreli rodičia ako mne

"Zomreli mi rodičia." povedala som kľudným hlasom, no vnútri mňa sa všetko zvieralo a ja som mala chuť kričať. Harry ma chcel objať ale ja som sa hneď uhla. Nechcem ľútosť!

"A preto chceš odísť?" opýtal sa.

"Harry je to jediná možnosť. Nechcem aby Alex a Danka skončili v detskom domove."

"To tu chceš všetko nechať? Chceš odísť zo školy? Opustiť priateľov? Opustiť mňa?" poslednú vetu zašepkal akoby len pre seba, ale ja som ju aj tak počula.

"Nechcem ale musím. Pochop ma." prečo museli zomrieť? Prečo radšej nie ja? Bolo by to tak lepšie ale bohužiaľ teraz s tým už nič nenarobím.

"Chcem ťa pochopiť ale nedokážem to. Ja to tu bez teba nezvládnem! Pôjdem s tebou do Bratislavy a ostanem tam s tebou." povedal, vstal, obišiel kufor a čupol si ku mne. Chytil ma za ruky a vložil si ich do svojích. Moju ľavú ruku pustil a ja som si ju položila na koleno, Harry oboma rukami chytil moju pravú ruku. Ľavou rukou prechádzal po hánkach. Začal pri palci a skončil pri prstenikú kde som mala prsteň od Harryho.  Vyzdvihol mi ruku a pobozkal ju. Týmto gestom sa mi po tele začali objavovať zimomriavky. Usmial sa keď videl čo jeho bozk spôsobil na koleno mojej ruke.

"Pamätáš? Sľúbila si že mi raz povieš áno. A teraz to chceš zahodiť." šepkal, Harry mal pravdu, chcela a chcem si ho vziať ale nemôžem. Pustil moju ruku a svojimi rukami ma pohladil po lícach.

"Harry sám dobre vieš že si ťa chcem vziať." pozrela som sa mu do očí. Ligotali sa.

"Tak prečo chceš odísť a opustiť ma?"

"Iná možnosť nie je." bohužiaľ, keby bola nijaká iná možnosť okamžite ju prímem.

"Ale je." svitla mi nádej.

"Alex a Danka sa presťahujú ku nám." dokončil Harry. Akoto že mi toto nenapadlo?

"Nechcem ti prekážať." objavila sa ďalšia prekážka, nechcem tu Harrymu zavadzať. 

"Urobíme to tak! Ty mi nebudeš prekážať a sama dobre vieš že mám Danku a Alexa veľmi rád. Aspoň nám pomôžu keď sa nám narodí Harrynko junior." pri poslednej vete sa na neho usmievam ako idiot. Bože, on je taký božský! Pomaly sa ku nemu začnem približovať. Keď som už dostatočne blízko cítim jeho obvyklý mentolový dych, ktorí ma šteklí na líci. Môj zrak má jasný cieľ. Jeho plné ružovkasté pery. Svoje pery priložím na tie jeho. Jeho pery sa pohnú prvé, ja iba opakujem jeho úžasné pohyby pier na tých mojich. Je to len taký malý nevinný bozk, v ktorom je ale mnoho citov a túžieb. Odtiahneme sa od seba a navzájom sa usmievame. Och, ako veľmi mi chýbali jeho plné pery.

"Ani nevieš ako si mi chýbala." zašepkalal Harry do môjho ucha. Musela som sa znova usmiať, dnes bol taký milý a ohľaduplný.

"Ďakujem ti Harry, za všetko."

Tak som vás asi prekvapila že? :D oni proste museli zomrieť! Neskôr sa dozviete prečo :D dúfam že nečakane že Medison skončí s depresiami, práve naopak :D neznášam keď musím písať tie smutné časti, takých tu ešte bude -_- a mimochodom už som vám povedala že vás milujem? Asi nie čo? ale vy to určite viete I<3! :D páči sa časť? komentíky a votesky potešia :DDDD že votesky, to čo dávam? :DDDD