MERCI!

33. "Je to len na tebe."

"NeZdvihneš mu to?" opýtal sa Alex, keď mi asi už po tisíckrát volal Harry, no ja som mu to ani raz nezodvihla. Dúfala som, že ho to prestane baviť a dá m i aspoň na chvíľu pokoj. Odvtedy, čo sme sa rozprávali ubehli už dva dni, no ja stale neviem čo mám robiť. Mám sa ku nemu vrátiť? Mám radšej ostať sama? Myslím si, že by som si nemala nič plánovať, keďže Harry nič nevie o mojom tajomstve. Aspoň v to verím, nemal mu to kto povedať, veď jediný kto o tom vie, som ja.

"Nie! Zruš to!" prikázala som mu. Sice z nevôľou, ale poslúchol ma a zrušil ďalší prichádzajúci hovor od Harryho.

"Koľko ho chceš nechať čakať?" opýtal sa zo zrakom sklopeným k svojmu telefónu, na ktorom písal správu.

"Komu to píšeš?" ignorovala som jeho otázku a snažila som sa odviesť tému niekde úplne inde.

"Nebuď zvedavá, sestrička." zasmial sa a telefón si strčil do vrecka svojich džín.

"No tak. Nebuď taký zlý a povec s kým si to celé dni vypisuješ."

"Berie Danielku do parku a potom spolu ideme do kina, takže prídeme až večer." oznámil mi, ignorujúc moju predošlú otázku.

"A mňa neberiete?"

"Nie neberieme." zasmial sa. "Podľa mňa bude lepšie ak ostaneš doma." sklopí zrak ku môjmu brušku,.ktoré sa každým dňom zväčšuje a zväčšuje. Priala by som si, aby tu bola mama. Aby videla, ako sa jej najstaršia dcéra zmenila. Nikdy neverila na lásku a teraz? Žije iba z pocitu, že ju ľúbi jeden jediný človek. Chcela by som, aby mama videla svoje dve vnúčatá, ktoré by sa spolu hrali na záhrade. Aby videla, aká som šťastná, že mám všetko. No ona tu už nie je...

"Nie je ty niečo?" spýtal sa Alex starostlivo, keď si všimol, že moje oči sa začínajú plniť slzami. Myslela som si, že bude ľahké zabudnúť na smrť rodičov, ale nie je. Je to omnoho ťažšie. Je to, ako sa snažiť dýchať bez kyslíka. Jednoducho to nejde a mňa každá spomienka na nich veľmi bolí.

"Nie, všetko je v poriadku." otočila som a mu čelom, aby nevidel, že plačem.

****

"Skoro sa vráťte." prikázala som Alexovi a Danielke, keď už oblečený stali v dverách a lúčili sa so mnou, pretože idú do parku.

"Jasné, ako vždy." povie Danielka v mojom náručí. Musím sa s ňou predsa poriadne rozlúčiť, aj keď ide preč, len na pár hodín.

"Tak ahojte." zakričím za nimi, keď spolu vychádzajú z bytu a pritom im kývam. Poslednýkrát sa na mňa úsmejú a ja zavriem dvere.

Pohľadom skĺznem na moje bruško. Príde mi zvláštne, že to na mne už tak veľmi vidno, veď predsa som len v štvrtom mesiaci tehotenstva. To nie je tak vidno. Či?! Musím to povedať Harrymu! Nechcem, aby moje detičky vyrastali bez svojho ocka. Alebo, že by som mu to radšej nepovedala? V tom mám trošku chaos. Rada by som mu to povedala, ale neviem, ako bude reagovať, síce pred nedávnom tvrdil, že chce mať so mnou deti, čo ak sa jeho postoj teraz zmenil? Čo potom? Musím zavolať babke, tá mi určite poradí. Teda aspoň v to dúfam.

"Medison?" ozve sa z druhej strany telefónu, po tom čo výročím svoju babku.

"Babi." vybuchnem. Je také príjemné znova počuť jej vrelý a príjemný hlas.

"Stalo sa niečo?"

"Vieš, babi. Ja-ja som tehotná."

"Medisom, to je ale úžasná správa a kto je ten šťastlivec, s ktorým to čakáš?"

"Harry."

"Počkať. Akože ten Harry. Ten čo ťa opustil?!"

"Babi, to je veľmi zložité. Ja len od teba potrebujem pomoc..."