MERCI!

34. Definitívny odchod

"Čože?! Ako to myslíš?" v jeho doteraz čiernych očiach sa začala opäť objavovať tá krásna zelená, ktorú som na jeho očiach tak zbožňovala.

"Tak, že odchádzam a ty s tým nič neurobíš." snažila som si udržať nahnevaný tón, no kvôli miesrnej bolesti, čo som cítila v brušku, to nešlo.

"Nie, prosím, len to nie! urobím čokoľvek, len neodchádzaj. Znovu..." jeho hlas už neznie tak ničivo, teraz znie až priveľmi zúfalo a to ma svojim spôsobom ničí, lebo viem, že za to môžem ja.

"Prepáč, ale už som sa rozhodla. Nebudem ti tu už zavádzať." slová mi z úst idú bez toho aby som si ich poriadne premyslela, že čo som aj trochu rada, len neviem, čo by som inak povedala Harrymu.

"Prosím." jeho ruka chytí moje zápästie v snahe dostať ma do jeho náručia. Neodťahujem sa. Možno je to poslednýkrát, čo bude v jeho blízkosti, čo budem cítiť jeho vôňu, ale naisto viem, že mu poslednýkrát poviem, že ho milujem.

"Harry ja-..." zaseknem sa v polovici vety, slzy sa mi začínajú drať do oči. "Pamätaj si, že aj keď budem s hocikým iným, teba milujem najviac. Nikdy nikoho nebudem milovať tak ako teba." slzy mi začali tiecť po licach, môj zrak som sa snažila zaostriť na Harryho tvár, ale veľmi sa mi to medarilo, keďže kvôli slzám som veľmoc dobre nevidela.

"Nie! Nenechám ťa odísť, a už vôbec ťa nenechám odísť, keď viem, že čakáš moje deti." zúfalstvo priam sršalo z jeho hlasu. Nechcela som mu ublížiť, no vedela som, že takto to bude lepšie. Pre oboch...

"Prosím odíť." to bolo jediné na čo som sa zmohla, nedokázala som mu povedať niečo iné. Proste to nešlo. Rozbehla som sa do našej spoločnej spálne, ktorú som pred nedávnom zdieľala s Harrym a ľahla som si na posteľ. Tak veľmi ma boli predstava toho všetkého, čoho sa teraz vzdám. Naposledy ležim v tejto posteli, naposledy som naživo videla Harryho a naposledy som s ním hovorila. Viem... Musím byť hrozná matka, keď chcem svojim deťom odoprieť ich otca, ale bude to tak lepšie. Nemyslím si, že by bolo dobré sa s Harrym vídať, bolo by to pre mňa až moc bolestivé.

"Alex okamžite príďte domov. Za tri hodiny nám letí lietadlo." zavolala som Alexovi, ktorí sa zdal byť mierne zaskočený.

"Lietadlo? Kde? Nie Medison! Ja nikam nepôjdem a ani ty. Nemôžeš odísť, nie." jeho hlas znie aj cez telefón zúfalo.

"Ak chceš ty tu môžeš ostať, ale Danielka ide so mnou. Nerob mi to ešte ťažšie, nez to je. Jednoducho príďte." vedela som, že bude dobrý nápad kúpiť si letenky, len som nečakala, že Alex tu bude chcieť zostať. Ale ja mu v tom nebudem brániť. Je to jeho život...

"Dobre." asi prišiel ba to, že nemá zmysel sa so mnou hádať. Zložil a ja som sa zdvihla z postele.

*****

"Prečo si sa nakoniec tak rozhodla?" opýtal sa ma Alex, keď niesol zo spálne posledný kufor.

"Už to nemôžem ostať. Všade kde sa pozriem vidím Harryho, jediné na čo myslím je on a to ma ubíja." len mlčky prikývol a nasledoval ma do predsiene.

"Medi, kde sa sťahujeme? Prečo nejde s nami aj Alex?" opýtala sa ma Danielka, keď si obúvala svoje topánky.

"Keď budeš staršia pochopíš to. A Alex sa rozhodol, že tu chce zostať a ja mu v tom nechcem brániť. " iba nepatrne prikývla.

"Alex, čakakte ma na letisku, ja zoberiem posledné kufre a prídem za vami." usmiala som sa, hoci môj úsmev bol falošný a to dosť. Prikývol a spolu s Danielkou odišli, už iba z Harry bytu. Odišla som do spálne, odkiaľ som zobrala dva kufre, ktoré nám tu ostali. Keď som zatvárala dvere spomenula som si na to, ako sme sa s Harrym fotili a tie fotky, ktoré vznikli sme mali povesené všade po byte.