MERCI!

4. Aké to mám ale šťastie.

Môj byt bol presne taký, aký som si predstavovala.  

Z haly bolo vidieť do priestrannej obývačky kde bol dominujúci obrovský gauč s plazmovou televíziou, medzi mini bol malý drevený konferenčný stolík.

 Obývačka bola prepojená s kuchyňou a jedálňou.

 V jedálni bol stôl pre štyroch s vázou kvetou, v strede.

O kúsok ďalej bola kuchyňa. Vyzerá byť úplne nová, nepoužitá. Všade naokolo moderné spotrebiče, ostrovček s barovými stoličkami v strede miestnosti. Kuchyňa bola čierno-bielo-červená, presne takú som si predstavovala.

 Obývačka, hala a jedáleň boli taktiež ladené do čiernej a bielej. Túto kombináciu som milovala. Vytvárala pre mňa pocit domova, tieto farby vyžarovali pre mňa osobne pokoj a harmóniu. Kúpeľňa bola naproti vchodovým dverám. Kúpeľňa bola zeleno-hnedá, mala vaňu aj sprchový kút, umývadlo so skrinkou na uteráky, záchod a komoda. Vedľa kúpeľne boli dvere do mojej izby. Moja izba bola  čierno-červená. Tieto farby vyjadrovali moju osobnosť.

 Ľudia mi hovoria že mám povahu ako otec, že som často naštvaná a vytočená, mám často zlú náladu, som necitlivá a vo vnútri tvrdá ako kameň. Všetko je viac-menej pravda až na tú náladu ja som skôr ten typ človeka čo by sa stále smial. Kedysi som bola veľmi otvorená k ľudom, bola som veľmi precitlivená a všetkým som chcela pomáhať. Teraz som už iná, ľudí si nepúšťam vôbec k telu, nezaujímajú ma ich pocity alebo či potrebujú pomoc, nie som už taká precitlivená kvôli tomu čo som zažívala doma. Už ani neplačem, nepoplakala som si dobré tri roky. Už ani necítim potrebu to robiť. Neverím ľuďom a preto si ich nepúšťam k telu.

Mnoho susedom a blízka rodina hovorí, že s otcom máme rovnaké povahy a s mamou rovnaký výzor Obidve máme dlhé hnedé vlasy,  kde sa občas nájde nijaký blonďavý pramienok, obidvom sa nám točia na končekoch vlasy. Sme vysoké, s chudou postavou a dlhými nohami. Ale len ja mám u celej rodiny modro-fialové oči. Sú také zvláštne ale zároveň aj magické.

Trošku som sa zamyslela, naspäť k mojej izbe, už nemôžem myslieť na Slovensko ani na rodinu ktorú som tam nechala. Kolonka MOJA MINULOSŤ sa oficiálne uzatvára.

V izbe mám manželskú posteľ, vedľa postele nočný stolík, oproti písací stôl. Vo svojej izbe mám ešte jedny dvere tie vedú do šatníka. Je taký veľký ako potrebujem, presne pre mňa.

Po dopozeraní bytu som si zobrala kufre do svojej izby a začala som vybaľovať. Vybalila som si iba zopár potrebných vecí. Nijaké oblečenie, hygienu, notebook. Prezliekla som sa do červeno-čiernej károvanej košele a čiernych šortiek. Predtým som sa rozhodla že si dám ešte rýchlu sprchu, lebo si chcem ísť okuknúť mesto a zájsť do Starbucksu.

 Vbehla som so kúpeľne rýchlo som sa vyzliekla a išla som do sprchy. Po desiatych minútach som vyšla zo sprchy, obmotala som si uterák okolo tela, namaľovala sa a obliekla. Ešte som si zobrala kabelku a do nej si hodila mobil, kľúče a peňaženku. Dala som si čierne baleríny a mohla som vyraziť.

Do obchodného centra som to mala päť minút peši, to bolo super. Aspoň som si nemusela volať taxík. Prechádzala som sa po prekvapivo slnečnom Londýne, okolo mňa prechádzalo mňožstvo ľudí a tom som išla ani nie päť minút. Keď som vošla do obchodného centra, nestihla som sa čudovať aké to je obrovské, v Londýne som už bola aj nakupovať ale tu som ešte nebola. Wau! Ten obchodák mal asi tri poschodia. Tu sa stratím ako nič. (:D). Mala som šťastie lebo som hneď zazrela Starbucks.

Vošla som do neho bol preplnený, rýchlo som si objednala karamelové latté, moje obľúbené a hneď som zabrala posledný voľný stôl pre dve osoby. Asi po dvoch minútach sedenia, ničnerobenia a odpíjania svojho latté sa ma niekto spýtal že či si môže prisadnúť.

Neverila som vlastným očiam že ho vidím. “Och aké to mám ja šťastie.“

*Z pohľadu Harryho*

S chalanmi sa nám pred koncom leta skončilo turné. Som rád lebo budeme mať zaslúžené voľno. Začíname pracovať až za dva mesiace a to na novej doske a turné máme až za pol roka.

Z Ameriky sme prileteli 22. Augusta, okolo druhej, našťastie na letisku nestáli žiadne tlupi fanúšikov za čo som bol rád. V Londýne sme mali pokoj, tam nás fanúšičky nesledovali a nehádzali sa nám po krku.Za to keď sa nás po ulici niekto spýtal že či sa môže odfotiť, tak sme vždy prikývli, ináč by nedali pokoj.

Pri letisku som mal odstavené auto, ktoré som už dlho nevidel. Môj RR je to najlepšie, mám ho radšej než sex a to je čo povedať. Užíval som si ten príjemný pocit konečne sedieť za volantom môjho auta. Namieril som si to rovno do Starbucksu, bol najbližšie od môjho bytu.

Keď som vošiel do Starbucsku objednal som si perníkové latté a zaplatil. Nikde nebolo voľné, len pri nijakom dievčati ktoré mohlo byť také staré ako ja. Hneď som sa za ňou viyal, lebo sa mi ešte nechcelo ísť domov.

„Ahoj môžem si prisadnúť?“ opýtal som sa ten neznámej, bola trošku vykoľajená že má vidí, asi nebola odtiaľto, lebo ľudia odtiaľto sú už na to zvyknutí že ma tu často stretávajú.

„Hej len si sadni.“ Povedalo to dievča, malo ten najkrajší hlas aký som kedy počul. Chcel som s ňou nadviazať kontakt, bola naozaj nádherná.

„Ty asi nebudeš odtiaľto, však?“ začal som konverzáciu.

„Noo, nie som zo Slovenska.“ Usmiala sa na mňa:

„A ako sa vlastné voláš?“ chcel som o nej zistiť čo najviac.

„Ja som Medisom a ty?“ wtf, ona nevie ako sa volám?

„Ty nevieš ako sa volám?“ vyvalil som na ňu oči.

„Viem, ale slušnosť je sa predstaviť.“ len sa uškrnula a ja som už pochopil o čo jej ide.

„Aha, no ja som Harry.“ odpovedal som s úsmevom, ona mi úsmev opätovala a niečo sa ma opýtala, no ja som nereagoval, zapozeral som sa do jej očí. Boli také zvláštne a pritom také krásne, nikdy som také oči nevidel.

„Ehmm.“ Odkašlala si a ja som sa cítill trochu trápne.

„Prepáč, čo si sa pýtala, nerozumel som?“ hral som nepočujúceho.

„Nič doležíte.“ Usmiala sa.

„A čo tu vlastne robíš , keď si zo Slovenska?“ vyzvedal som.

*Medison*

Super, on sa opýtal že čo tu robím, rozhodne mu nepoviem prečo som tu, iba mu poviem že kvôli škole. Nebudem ho zaťažovať svojimi problémami, ani to nemám v povahe.

„Ehm,... nooo,.. budem tu študovať.“ No tak klamať asi neviem.

„Aha a čo študuješ?“ ten chlapec asi nedá pokoj, ale musím uznať že pekný chalan. Keď mi Harryho ukazovala Agáta, tak som si myslela že je nijaký namyslený debil, ale asi som sa mýlila bol fakt zlatý a hlavne vtedy keď sa usmieval.

„Právo.“ Vyvalil na mňa oči.

„Na Oxforde? Tam som študoval aj ja, dokonca tiež právo.“ S ním mám viac spoločného ako som si myslela.

„Na Oxforde, je to moja vysnívaná škola.“ odvetila som:

Takto sme sa rozprávali asi ešte dve hodiny, bavili sme sa o hlúpostiach, ešte nikdy som sa takto nenasmiala, bol naozaj milý, ale ja som sa rozhodla že už pôjdem radšej domov, lebo som bola dosť unavená aj s letu a vybaľovanie. Dúfam že sa s ním ešte uvidím, bol veľmi milý.

„Harry, prepáč ale ja už pôjdem domov, už som unavená.

On sa iba usmial a povedal:“ Ak chceš rád pôjdem s tebou.“

„Tak to budem len rada.“ odvetila som.

Konečne dlhšia časť, sorry za to striedanie časov, ale už budem písať len v prítomnom.

A teraz taká otázka na vás: Má byť Harrold sadista? :D

Mischell