MERCI!

26. Stratení v Paríži!

Otvorila som dvere od domu, v ktorom som prežila celý svoj doterajší život. V tomto dome som mala množstvo spomienok, na ktoré nechcem nikdy zabudnúť. Spomienky, ktoré sa mi uchovali v pamäti a ja na ne rada spomínam. Vošla som do predsiene kde som si Vyzula topánky. Keď som sa narovnala všimla som si fotky, ktoré vyseli nad botnikom. Boli tri. Na každej jednej bol otec a mama. Na prvej stane bola najstaršia fotografia, ktorej som bola ja. Mohla som mať najviac 1 rok. Moji rodičia ma jemne držali za ramená aby som nepadla pri prvom kroku. Na ďalších dvoch sa to opakovalo ale tam už som ja nebola. V strede bola fotka s Alexom a naľavo fotka Danielky, ktorá mohla byť stará tak štyri roky. Doteraz si spomínam, ako ju Alex fotil.

-----

"Oci ľahnú si na zem." zasmial sa Alex, otec radšej s úsmevom prikývol a ľahol si na huňatý koberec v strede obývačky.  Už pol hodinu sa snažia odfotiť ako Danielka chodí na žiaľ sa im to ešte nepodarilo. Vždy keď mali nachystaný fotoaparát a išla sa stlačiť spúšť na nom, Danka im utiekla.

"Mama ty chyť Danielku za ruku a daj jej ich nad hlavu ale nie veľa, predsa chceme aby to vyzeralo prirodzene." s Alexa sa nám stáva fotograf a to ešte včera bolo jeho vysnívané povolanie doktor. Musela som sa uchechtnúť nad vlastnou myšlienkou.

"Ty sa nesmej a chyť Danielke pravú ruku tak ako mama jej ľavú." zachichotala som sa nad jeho vážnym tónom. Viem že teraz vyzeral trošku deprimujuco.

------

Pri tejto krásnej spomienke mi po líci začala stekať jedna slza. Vtedy sme boli taký šťastný, ako rada by som vrátila tie časy. Slzu som si utrela bruškom jedného prsta a prešla som do obývačky. Zastavila som rovno pred krbom, kde viseli naše rodinné fotografie. Na prvej s boli v Paríži na moje 18 narodeniny.

-----

"Oci, nechcem byť zlá ale stratili sme sa." podotkla som keď sme už tretíkrát prechádzali okolo malého jazierka v parku. Otec nám sľúbil prehliadku Paríža a povedal že nám musí ukázať tento nádherný park, ktorý je známy po celom Francúzsku. Otec mal pravdu, ten park bol nádherný ale keď v ňom blúdite už dlhšiu chvíľu začína vás to unavovať. Verte mi! Viem čo hovorím.

"Nie nestratili! " povedal vážne zatiaľ čo hľadeli do svojho telefónu, na ktorom určite hľadal cestu späť na hotel. Ja to viem! aj keď to otec nikdy neprizná ja viem že sme sa stratili!

"Ja tu nechcem zomrieť.". smial sa Alex spolu s Danielkou, ktorú držal za ruku. Alex to povedal hlavne preto lebo otec už asi desať minút pozerá do telefónu a šomre si popod nos samé nadávky.

"Mám to." zrazu zakričal. "Deti moje nestratili sme sa! ja presne viem kade vedie cesta." zajasál otec a mi všetci sne si vydýchli.

----

Pri tých fotografiách sa mi objavili spomienky, na ktoré viem že nezabudnem. Nie všetky z nich boli príjemné. Možno mi aj nijaké naháňali strach ale ja som na to chcela zabudnúť! A to natrvalo! To čo bolo, bolo a ja viem že to otec ľutoval a ja som mu odpustila. Musela som sa usmiať, preto lebo som si uvedomila že oni nezomreli bez toho aby sa so mnou rozlúčili. Chcela by som kričať, plakať a nadávať ale nerobím to. Viem že rodičia by to nechceli! Chceli aby sme mysleli na tie krásne chvíle čo sme s nimi zažili.

"Načo sa pozeráš, láska?" opýtal sa ma hrubý chrapľavý hlas, ktorí som začula za sebou. Zachvela som sa nad tým ako má nazval. Niečie ruky sa mi obmotali okolo pása a kudrnatá hlava mi pristála na ramene.

"Len staré fotky, zlatko." zachichotala som sa.

"Gŕŕŕ! Neznášam keď ma tak voláš a ty to dobre vieš." zasmial sa Harry. Má pravdu, veľmi dobre viem že to nemá rád, ale ja ho rada provokujem.