MERCI!

32. "Si moja priateľka."

"Ja, ale už musím ísť." klamala som. Alex a Danielka niekde odišli a mne to nechceli povedať. Vraj aby som mala súkromie, že ho potrebujem. Ani by som nepovedala, ja skôr potrebujem mať ľudí okolo seba. Potrebujem sa o niekoho oprieť, už nie som tá sebestačná Medison, ako pred tým. Ľudia sa menia, ja som sa zmenila. Už nie som tá, čo nikoho nepotrebovala, taká už nie som. Zmenila som sa. Teraz potrebujem mať pevný základ a ten bol Harry. Škoda, že bol.

"Prosím, ostaň. Kvôli mne nemusíš odchádzať." povedal Harry a svojou rukou na mojom zápästí mi zabránil v ďalšej ceste. Vďaka takému malému dotyku prešlo po mojom tele a hlavne po mojom chrbte tucet zimomriavok. Chcelo som, aby ma pustil no jeho ruku som preč nedala. Nemohla som.

"Dobre." aj tak sa nemám kde ponáhľať. A ak mám pravdu priznať, rada tu ostanem, už len z toho dôvodu, že je to on a ja budem mať nepatrnú možnosť znova sledovať jeho dokonalú tvár, ktorá sa mi viac, ako pred týždňom odcudzila. Harry si zobral stoličku z vedľajšieho stola a pritiahol si ju, čo najbližšie ku mne, keďže ja som sedela na kraji stola. Trochu som znervóznela, keď sedel tak blízko mňa. Opäť som mohla cítiť jeho vôňu, ktorá vždy opantá moje zmysly.

"Tak... Kedy vám začína turné?" opýtala som sa. Chcela som od seba a od Harryho odpútať pozornost, lebo odvtedy čo si ku mne prisadol, všetci mlčali a dívali sa na nás dvoch.

"O pár týždňov. Malo by sa nám začínať niekedy po novom roku." prehovoril nakoniec Liam, keď si všimol, že nikomu do reči veľmi nebolo. Medzi nami vládlo akési trápne ticho.

"A kde budete na nový rok?" padla otázka, ktorá bola zase odo mňa.

"Bolo by mi to jedno, len aby som bol s tebou." povedal Harry a jeho ruka stisla tu moju, ktorú som mala položenú na stehne. Nečakane nad jeho odpoveďou som vypleštila oči a konečne som dostala odvahu a pozrela som sa do jeho oči, ktoré ma po celú dobu, čo tu sedel úpenlivo sledovali. So mnou? Čo tým myslí?

"Ja už naozaj musím ísť." vstala som zo stoličky, pričom sa Harry pustil mojej ruky. Rýchlo som si obliekla svoj červený kabát, keďže bol začiatok decembra a v Londýne začalo byť chladno.

"Škola, tak ahoj." povedali zborovo a ja som ešte poslednýkrát zakrývala, vychádzajúc z kaviarne, v ktorej sme doteraz sedeli. Všimla som si, že keď som prechádzala, tak Harry tam už tiež nesedel. Radšej som sa už neobzerala a pokračovala som v ceste ku Harryho byte. Chcela som prejsť cez prechod, ale niečia ruka ma zastavila.

"Harry?" vypiskla som nepatrne, keď som si všimla, že človek, ktorý má zastavil bol Harry. Pohol sa do zadu a tým som sa posunula aj ja. Už sme nestali na hlavnej premávke, ale v nijakej neznámej ulici. Tá ulica mi bol známa, veľmi známa. Presne, ako v tom sne...

"Edi? Prečo sa ti tak zväčšilo bruško?" to je až tak vidieť? Veď predsa som, len v treťom mesiaci, tak nechápem, ako to môže byť tak vidno a ešte k tomu mám na sebe zimný kabát. Harryho oči si ma skúmavo prezerali od hlavy až po päty. Znervóznela som a bruško som si zakryla čiernou kabelkou.

"Nemá ťa to prečo zaujímať." odvetila som. Bola to pravda. Prečo ho to zaujíma, keď ma opustil?

"Ale má. Si moja priateľka." Priateľka? Čože?

"Nie, Harry nie som. Pamätáš?! Opustil si ma." tak veľmi ma bolelo priznať si krutú pravdu. Priala by som si, aby toto všetko bol jeden veľký zlý sen a ja sa ráno zobudím vedľa Harryho v našej spálni. Bohužiaľ, to rak nie je. Toto je realita.

"Musel som to urobiť! Urobil som to kvôli tebe! Chcel som ťa chrániť." nervózne si prešiel rukou cez neposlušné kučery. Moje oči sa začali plniť slzami z neznámeho dôvodu, pohľad na Harryho, ktorí vyzeral utrapene, nebol veľmi pekný a moje pocity som, už nedokázala ovládať.

"Keby si ma chcel chrániť, nepúšťať by si ma." môj hlas znel vyrovnane, čo mu som sama nechápala. Mala som chuť začať kričať z plných pľúc, ale najviac som chcela plakať. Jediné východisko z tohto odporného sveta sú pre mňa slzy, vďaka ktorým sa snažím utíšiť tu bolesť, ktorú cítim v srdci a ktorú mi tak zanechal Hary.

"Musel som, musel...." hovoril, akoby sa o tom snažil presvedčiť aj seba.

"Nie nemusel, ty si chcel." v duchu som sa modlila, aby mi moju odpoveď vyvrátil a povedal mi niečo povzbudivé.

"Kurva, nikdy by som ťa neopustil keby som nemusel. Veď vieš, že ťa milujem." Harry pustil moje zápästie, pričom si bol istý tým, že teraz mu už neutečiem. Jeho teplé prsty mi začali prechádzať po líci a moje telo na to zacalo okamžite reagovať. Cítiť znova jeho mäkký, teplý a spaľajúci dotyk na mojej koži, bolo viac než príjemné.

"Nie, ja už ti neverím. Sklamal si ma."

"Láska, prosím." jeho hlas, už neznel tak hrejivo, znel škôr prosebne až zúfalo.

"Daj mi jeden dôvod, prečo si ma opustil." viem, možno si Harry nezaslúži ďalšiu šancu, keďže mi už raz ublížil, ale ja som schopná mu odpúšťať stále a stále dookola. Možno to znie hlúpo, ale nie, vôbec to nie je hlúpe. Ak niekoho milujeme mali by sme mu odpustiť, či už urobil čokoľvek.

"Nemôžem ti to povedať."

"Tak potom nechápem, prečo som tu." snažila som sa dostať z Harryho pevného zovretia, ale to sa mi bohužiaľ nepodarilo, ba naopak, Harry si ma pritiahol čo najbližšie ku tele a objal ma. Dával si pozor, aby ma veľmi netlačil na bruško, ktoré mi neskôr začal hľadiť cez kabát. Pripadalo mi to akoby presne vedel, čo pred ním tajím a čo tajím pred všetkými...

"Dobre..." vzdychol porazene. "Vieš, ten deň keď sme prišli na Slovensko, sa po bulváry začali objavovať naše a hlavne tvoje fotky. Začali ťa urážať, písať o tebe nezmysly a ja som sa na to nedokázal pozerať. Vedel som, že kedy sme sa rozišli všetko by prestalo, ale ja nemôžem.... Nemôžem byť bez teba. Nemôžem... Pretože ťa milujem."