MERCI!

40. Lies

Človek si neuvedomí ako čas beží rýchlo. Stáva sa divákom svojho vlastného života. Pozerá na seba a pritom nemôže uveriť tomu, že by to on bol. Klame sám seba, aby videl, ako to ostatných teší. No nie je to hlúpe?

Väčšina Z nás si myslí, že klamať samu seba pre druhých je to najlepšie. Predtým, ako to robíme, by sme mali počítať aj S následkami, ktoré je riziko tohto hlúpeho až detinskeho nápadu.

A keď S to stane, nadávame sami sebe akí sme boli hlúpi, že sme sa tak rozhodli. Aké potom sa to už nedá zmeniť. Čas sa nedá vrátiť, aj keď by sme si to občas veľmi priali nedá sa to. Ale prečo ho chceme vlastne zmeniť, keď sa nám to predtým hodilo. Dáva to vôbec zmysel? Veľa dospelých hovorí O sebe, ako O múdrom jedincov, ktorí je inteligenciou omnoho múdrejší ako dieťa. Ale otázka pre nas: Urobilo by to dieťa? Nikdy! Deti sú úprimne, nedokážu klamať nás a nato tak seba.

Môj život mi toto presne pripomína. Spomínam na svoj doterajší život a nrviem, či ho mám nazvať komédiou alebo drámou. Toľko zlých rozhodnutí a toľko klamstiev. Aké Sk by sa ma hocikto spýtal, či chcem vrátiť čas a napraviť to zlé čo som urobila, nikdy by som ho nevrátila. Viem, smrť rodičov by vrátil asi každý, ale človek si neuvedomuje, že to tak malo byť. Všetko čo sa deje okolo nás sa deje Z nejakého dôvodu, ktorému asi nikto Z nás nerozumie, ale V tom je ten zmysel.

Na Zrkadlo V kostole dopadajú lúče slnka a preto sa V ňom nemôžem perfektne vidieť. Chytím zlatý rám zrkadlá a posunieme ho trochu do ľava, aby som sa mohla ešte naposledy upraviť a prezrieť si samu seba. Rukami si prejdem ti línii snehobielych šiat, aby boli perfektne rovné. Pár malých prameňov vlasov, ktoré mi vypadli Z účesu si stačím Z ucho, aby mi pri obrade nezavadzali.

Pokorne vyfúknem nadbytočný kyslík Z pľúc. Na toto nie som pripravená. Ako sama hovorím, teraz už je zbytočné klamať sa na sebe. Už je až veľmi neskoro.

Mierne pod skončím keď začujem otváranie ťažkých drevených dverí. Vo dverách sa objaví nejaká žena S ryšavé mi vlasmi a veľmi výrazným poprsím, videla som ju asi dvakrát V živote a ona mi ide za hlavnú družičku. Aké pateticke. James mi prikázal vybrať si ju. Nepoznala som ju, ale aj tak som ju nenávidela.

"Je čas ísť. " povedala prehnane piskľavým hlasom a uprela na mňa svoje tmavé oči. V jej hlase som jasne cítila trpkosť, ktorú som však voči nej pociťovala aj ja. Ešte raz som sa poriadne pre zrelá V zrkadle.

Neverila som, že som to ja. V zrkadle sa odrážalo dievča, ktoré vôbec nebolo podobné tomu spred pár rokov. Nie žeby sa zmenila výzorom to nie. Len jej modré oči stratili tu modrú iskru. Tu Vďaka, ktorej boli jej oči také krásne a jedinečné. Radšej som len po krútila hlavou a vydala som sa rovnakým smerom, ako ryšavka pred chvíľou. Otvorila som dvere, ktoré som rýchlo za sebou zavrela a ponáhľala som sa za ňou. Vošla som do dverí, ktoré boli otvorené naplno a vnútri nič sa pripravili družičky spolu S ich doprovodom. Ak mám pravdu povedať, skoro nikoho Z nich som nepoznala. Pár som ich zahliadla na nejakom Jamesovom firemnom večierku, ale aj tak som si už ani nepamätala ich mená. Boli pre mňa absolútne nedôležité, kto mal vedieť, že mi pôjdu na svadbu.

Láska. Slovo, ktoré V sebe ukrýva Veľa významov. Pre niekoho je to spriaznenú duša na celý život a pre niekoho len bolesť spojená S utrpením a množstvom sĺz. Sama neviem, do ktorej Z týchto dvoch skupín by som sa mala zaradiť. Hovorí sa, že V živote môžeme len raz skutočne milovať, že iba pri jednej osobe zažijeme to, čo S nikým iným. To je samozrejme spojené S motýľami V bruchu pri bozkoch, chvenie a husia koža pri každom vzájomnom dotyku. Povec me si úprimne, zažil už niekto lásku, ktorá bola opätovaná a večná?

Nenávisť. Už len pri jej vyslovení má človek trpko V ústach. Je typ ľudí, ktorí nemajú problém povedať každému druhému, že ho nenávidia a pritom ho ani poriadne nestihli spoznať. No však nenávisť je často spojená S láskou. Predsa medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká hranica. Nedokážem pochopiť ľudí, ktorí najprv milujú a potom nenávidia. Z vrúcne lásky, ktorá podľa nich mala trvať večnosť sa kvôli obyčajnej hlúposti stane rázom nenávisť. Aký paradox. Človek nedokáže sj milovať aj nenávidieť. Nenávisť, svedčí O tom, že láska medzi ľuďmi neexistuje.

Stála som V dverách a nehodala som sa pohnúť, až dokým nezačala hrať pre mňa veľmi známa pieseň. Rázom sa otvorili ďalšie drevené dvere. Všetci muži si našli partnerku a ja som sa nechcene postavila kúsok od nich. Prvé tóny skladby sa hlasné ozývali kostolom.