MERCI!

23. "Gemma?"

"Slečna Peers, ak vás moja prednáška nudí môžete odísť.". povedal učiteľ Robins, ktorí nám práve vysvetľoval zákony o ochrane svedkov. Tieto zákony som poznala z predurčená do zadu. Doma som si ich čítala snáď tisíckrát. Len som vyčkávala kedy ju s profesorom preberieme. Ale teraz? Vôbec ma to nezaujíma. Moja myseľ je sústredená len na včerajší deň a noc. Nemôžem sa na nič sústrediť. Stále dookola si v mysli prehrávam ten nezmyselný sen. Snažím sa prísť nato čo znamenal ale nejde to. Nedával mi zmysel ráno, ked som sa zobudila a zmysel mi nedáva ani teraz pri prednáške môjho obľúbeného profesora.

"Prepáčte, len som sa zamyslela. Už sa to nebude opakovať." poobzerala som si celú triedu. Bolo tu 60 lavíc sústredených do polkruhu. V každej lavici sedel jeden študent. Nikoho odtiaľto som nepoznala. Väčšina mojich, nazvime to spolužiakov bola znudená a čakala na koniec tejto dlhej prednášky. Málokto počúval profesorov výklad o rôznych zákonoch. Väčšinou som patrila aj ja medzi plné sústredených študentov, ktorí tieto prednášky zbožňovali. Dnes to vsak bolo iné. Počítala som sekundy do konca. Nevedela som či sa mám tešiť keď odídem z tejto triedy alebo smútiť. Tešiť sa z toho dôvodu že dnes uvidím našich a smútiť preto lebo po skončení si musím istá pobaliť veci ku Harrymu a definitívne sa s ním rozlúčiť. Mala som zmiešané pocity. Jedna polovica chcela aby bol Harry doma a mi by sme si to spolu vyriešili a druhá polovica chcela aby bol byť prázdny.

Z premýšľania ma vyrušil vibrujúči telefón v mojich nohaviciach. Odomkla som ho a pozrela som sa na správu čo mi prišla.

Čakám ťa pred školou. -El. El mi sľúbila že ma po škole vyzdvihne a odvezie na ku Harrymu a potom na letisko. Ale ešte pred tým ako si pôjdem ku Harrymu po veci mi chce niekoho predstaviť. Chcela som jej odpísať ale okolo mňa sa začali spolužiaci dvíhať zo stoličiek. Veď hodina ešte neskončila. Či? Pozrela som sa smerom kde mal stáť pán profesor Robin ale nestál tam. Väčšina študentov už opustila túto triedu, a preto tu ostalo len veľmi malo študentov, ktorí si ešte opisovali poznámky z tabule.

****

S El sme vstúpili do malej kaviarne, ktorá sa nachádzala oproti bytovému komplexu kde som s Harrym bývalá. Musím priznať že nato že tu žijem už zopár mesiacov a chodím po tejto ulici dosť často, som si túto malú kaviareň vôbec nevšímla. Hneď ako sme vstúpili, sme zacítili lahodnú vôňu mletej kávy, ktorá sa rozliehala po celej miestnosti. Na stenách boli tapety s rôznymi podtlačami kvetín a okolitej prírody. Nábytok bol hnedo-biely a tým ladil s čierno-bielymi tapetami na stenách. Pri pokladni stálo dievča, ktoré mohlo byť o dva alebo o tri roky staršia odo mňa. V kaviarni sedelo len pár ľudí v boxoch. Väčšina z nich sedela sama aby si udržala súkromie a pokoj. El ma chytila za rukáv mojej šedej mikiny a tiahla ma až ku poslednému boxu v zadnej časti miestnosti. V boxe sedel chlapec s hnedými vlasmi, vo vlasoch mal pár blonďavých prameňom. Nevidela som mu do tváre lebo ju mal sklopenú k obrazovke telefónu. El si odkašľala a chlapec sa na nás konečne pozrel. Jeho hnedé oči úpenlivo  skúmali každý centimeter môjho tela. Keď sa pozrel na môj znechutený výraz úškrnul sa.

"Medi toto je Jakub." predstavila mi dotyčného El. Ona ani zďaleka netušila že ja ho poznám a to veľmi dobre. To kvôli nemu mám také trápenie. Za všetko môže on! Čo tu vlastne robí? Čo odo mňa chce? Musím sa odtiaľto dostať a to čo najrýchlejšie!

"Veľmi ma teší." podal mi ruku, ktorú som s nevôľou prijala. Potriasla som s ňou a falošne som sa usmiala na El, ktorá celá natešená pozerala na mňa a Jakuba. Uvoľnila som stisk a pustila som jeho ruku. Nechcela som cítiť jeho dotyky. Znovu,... Nechcela som ich už cítiť. Nikdy viac!!! Iba jeho pohľad mi príde veľmi výsmešný. Akoby presne vedel čo sa mi deje a tak potajomky dúfal že trpím a veľmi. Hnedé oči ma prepaľovali a ja som okamžite uhla pohľadom a tým som nám zabránila v ďalšom kontakte.